Farnosť
Púchov

oltár

Katechéza Mons. Michala Kebluška

Sme svedkami toho, ako mnoho ľudí dnešnej doby túži žiť zdravo. Snažia sa vyhýbať všetkému, čo je škodlivé, čo je nezdravé. A je potrebné povedať, že táto túžba je správna.

Avšak niečo podobné by malo byť aj v duchovnom živote. Aj my veriaci by sme mali mať takúto túžbu. Vyhýbať sa tomu, čo je v duchovnej oblasti škodlivé, čo je nezdravé a nesprávne.

Medzi nesprávne skutočnosti, čo veriaceho človeka môžu obrať o duchovné zdravie, patria aj nesprávne názory, ktorými sa nechá pomýliť.

Čoraz viac sa stretám pri rozhovore s ľuďmi, najmä keď prídu hlásiť krst, predovšetkým s týmito dvoma pomýlenými názormi:

Sme veriaci, my veríme, pritom do kostola nechodia, sviatostný život podceňujú. A druhý pomýlený názor je, keď na otázku: „Máte prekážku k tomu, aby ste sa zobrali, aby ste uzatvorili sviatosť manželstva?“, odpovedajú: „My na lásku papier nepotrebujeme.“

Hľadajme dnes spolu správne odpovede na tieto nesprávne názory. Nech vás mladých, ktorí o pár dní prijmete sviatosť birmovania, a nás všetkých, ktorí sme túto sviatosť už prijali, vedie zodpovednosť vyplývajúca z tejto sviatosti. Byť pobirmovaný znamená nielen stať sa dospelým kresťanom, ale predovšetkým byť svedkom Krista. A svedok Krista nemôže mať pomýlené názory, a najmä názory, ktoré sú v rozpore s evanjeliom a s Božími príkazmi.

Najskôr si treba uvedomiť, že je veľký rozdiel veriť v Boha a veriť Bohu. Lebo veriť v Boha môže každý, ale veriť Bohu, to už znamená žiť úprimne to, čo Boh žiada. Lepšie to pochopíme, ak si pripomenieme, čo je poslanie veriaceho človeka: Nielen veriť, že Boh jestvuje. Ale rovnako veriť v celé Božie zjavenie, to, čo máme vo Svätom písme, čo máme v katechizme, čo máme zhrnuté v modlitbe Verím v Boha. Ďalej poslaním veriaceho človeka je zachovávať Božie a cirkevné príkazy. A napokon poslaním veriaceho človeka je otvárať sa pre sviatosti, ktoré Kristus ustanovil preto, aby veriaci človek mal silu žiť hodnotne svoj život viery.

A práve v tomto poslaní máme odpoveď aj na druhý mylný názor, ako sme už spomínali – ja alebo my nepotrebujeme žiť v sviatostnom manželstve, my nepotrebujeme papier na lásku. Pozrime sa na túto frázu najskôr z logického a potom z katechizmového pohľadu.

Keď človek kupuje nejakú vzácnu vec, prvé, čo si pýta, je záručný list. Prečo ho chce mať? Prečo chce mať k tomu papier? Pretože chce mať záruku, istotu. Vo vzťahu dvoch mladých ľudí, ktorí chcú spolu žiť, ide o oveľa viac ako o nejakú kúpu. Tu ide nie o kúpu nejakého tovaru, ale o získanie toho najcennejšieho daru, ktorým má byť milovaná osoba jeden pre druhého.

Je pravdou, že na hriech, čiže na život v hriechu, papier netreba. Dokonca ani Cirkev neponúka nejaký papier, ale ponúka oveľa viac - žiť vo sviatosti manželstva, čiže bez hriechu, v krásnom vzťahu Božej lásky.

Jedine cez sviatosť manželstva môžu dvaja získať nárok spolu žiť bez hriechu čiže krásne povedané môžu si splatniť svoju lásku pred Bohom a zároveň sa otvoriť pre tak potrebný nárok na Božiu pomoc, pochopiteľne ak sa budú s ochotou pre ňu otvárať .

Francúzsky básnik Michel Quoist hovorí: „Milovať vo vzťahu dvoch to znamená dávať sa tomu druhému každý deň znova, prijímať ho takého, aký je a pretvárať ho na krajšieho človeka.“ Avšak toto dokáže len ten, kto žije v sile sviatostného manželstva, lebo jedine v sile tejto sviatosti získava nárok na Božiu zvláštnu pomoc.

Jednoducho povedané v našom živote viery čosi osobné, hlboké sa dá prežiť jedine cez každú sviatosť, teda i cez sviatosť manželstva, lebo každá sviatosť je dotyk Božej lásky k človeku. Opravdivá radosť z viery sa dá prežívať len cez sviatosti, to sú pramene na našej púti života. Vieme si predstaviť, ak človek ide trebárs dlhý čas cez les a nájde prameň, čo to pre neho znamená.

Ako vás ešte povzbudiť? Najskôr však poviem, čo ma teší a čo bolí. Teší ma, že mnohí to takto chápu, veď v tomto roku máme, hoci je ešte len apríl, prihlásených na sobáš 41 párov (vlani za celý rok bolo 31).

Na druhej strane ma bolí, keď príde niekto z bývalých birmovancov hlásiť trebárs krst, že nežije v sviatostnom manželstve, hoci nemá prekážku a na otázku prečo, odpovie - tak sa dnes žije alebo uvedie mnoho iných nepochopiteľných dôvodov...

A teraz poďme k sľúbenému povzbudeniu. Nedávno napísal kardinál Schönborn list, v ktorom opisuje tento príbeh:

V jednej farnosti žijú manželia, ktorí sa nemôžu zosobášiť, lebo jeden z nich bol predtým sobášený v kostole. Majú osem detí. Pravidelne s nimi chodia do kostola. Všetky staršie deti často pristupujú k sv. prijímaniu. Oni ich k tomu vedú, a tak pekne hovoria, pristupujú aj za nás. Raz ich matke ktosi tvrdo povedal, či by nemala Cirkev urobiť nejakú výnimku, aby mohli aj oni chodiť k sv. prijímaniu. Vtedy tá matka s pokorou odpovedala: „Ja mám v úcte Božie zákony a trápte sa nad tými, ktorí môžu chodiť k sv. prijímaniu a nechodia.“

Nádherná odpoveď pre každého. I pre tých, ktorí majú prekážku, ale napriek tomu pekne žijú vo svojich rodinách. A pre vás, ktorí nemáte, alebo raz nebudete mať prekážku, najskôr poučenie: Viete, ako by tí, ktorí majú prekážku, túžili úprimne po sviatosti manželstva, no nemôžu? A vy môžete. Neodmietajte nikdy, pochopiteľne po dôkladnom vzájomnom spoznaní sa, dotyk Božej lásky! Riaďte sa vždy zásadou sv. Petra, ktorú sme počuli dnes v prvom čítaní zo Skutkov apoštolov: Viac treba poslúchať Boha ako ľudí. Lebo radosť z viery môže mať len ten, kto žije skrze sviatosti ten najcennejší život a to je život Božej lásky. A práve takýto život a nijaký iný vám v tento deň všetkým prajem. Amen. Deo gratias, ave Mária.


« Späť na úvod

Dnes je 24.10.2017

© 2010 v rámci projektu Fara.Sk