Farnosť
Púchov

oltár

Je zvykom, že v katechéze sa zamýšľame nad jednou konkrétnou témou. Dnes urobíme výnimku a budeme venovať pozornosť dvom témam. Keďže prežívame misijnú nedeľu, zamyslíme sa nad jej zmyslom a nakoľko ešte stále máme mesiac október, ktorý je zasvätený Ružencovej P. Márii, zamyslíme sa aj nad veľkým darom, ktorým je pre nás modlitba svätého ruženca.

Keby som vám položil otázku, ako chápete pojmy misie, misijná nedeľa, zaiste by jednou z odpovedí bola i táto odpoveď: Sú krajiny, kde ľudia ešte nevedia nič o Kristovi, nie sú pokrstení, nepoznajú náuku evanjelia. Dnes myslíme zvlášť na kňazov, ktorí sú ochotní opustiť svoju krajinu a ísť ohlasovať evanjelium práve do týchto krajín. Avšak poslaním misionárov je nielen hlásať evanjelium, ale aj ukazovať krásu a silu evanjelia. Toto konajú nielen kňazi, ale i mnohí obetaví laici či už lekári, učitelia a mnohí iní obetaví ľudia. Môžeme byť hrdí, že z našej krajiny boli a sú stále mnohí a mnohí, čo sú ochotní v mnohých krajinách sveta byť misionármi evanjelia a lásky. V dnešný deň sa dokonca misionárom lásky môže stať každý, kto je v kostole, lebo vo všetkých kostoloch sa koná zbierka na misie, konkrétne zvlášť na chudobnú krajinu Etiópiu. V tejto krajine začiatkom osemdesiatych rokov zomrelo milión ľudí na hladomor. Čo znamená žiť lásku a rozdávať lásku i takýmto ľuďom a najmä deťom, si môžete všimnúť na nástenke, kde je plagát, na ktorom sú štyria chudobní, ale radostní chlapci z Etiópie. Odfotila ich Slovenka Michaela, ktorá učí a venuje sa deťom v jednej z etiópskych škôl. K fotografii pridala túto silnú myšlienku: „Niekedy stačí aj úsmev, aby si sa stal šíriteľom Ježišovho evanjelia. Nie je dôležité to, čo človek má, ale dôležité je to, čím človek je. „ A tu neraz zahanbujú neraz tí najbiednejší svojím zmyslom a radosťou života tých, ktorí sú na tom po materiálnej stránke oveľa lepšie.

Poslaním tejto nedele je nielen myslieť na misijné územia, misionárov, čo je dôležité, ale zároveň si aj uvedomiť práve to, kým sme. Lebo ak sa rozhodneme byť opravdivými úprimnými kresťanmi, tak potom môžeme byť misionármi aj tam, kde žijeme. Ako to dokázať, čo nám k tomu môže pomôcť? K tomu nech nám poslúži práve zamyslenie nad druhým pojmom a to je modlitba svätého ruženca.

Hovorí sa, že najcennejší dar je od matky. Nemusí byť ani drahý, je stále vzácny, najmä po jej smrti, lebo pripomína vždy matku.

Možno si ani neuvedomujeme, ale všetci sme dostali od našej spoločnej Nebeskej matky veľký dar.

Nevložila nám ho síce do rúk osobne, ale vždy, keď sa zjavovala vyjadrovala výzvu: Modlite sa ruženec. A ak dokážeme prijať túto výzvu, stane sa ruženec pre nás naozaj darom, pretože Mária je schopná vyprosiť nám veľké milosti.

Veď uvažujme. Dokázali by chorí, trpiaci, starí ľudia obstáť v ťažkých skúškach, keby sa nemodlili denne ruženec? Dokázali by si zachovať mnohí veriaci, najmä mladí , svoju tvár, svoju dôstojnosť v tejto dobe, keby sa nemodlili ruženec?

Ako mladý kňaz som sa raz pýtal staršieho kňaza, ktorý bol dlhé roky kvôli vernosti viery a kňazského charakteru vo väzení a ktorý tak hrdinsky prežíval tieto ťažké roky, ako to dokázal. Odpovedal mi: „Vieš, najsilnejším zdrojom sily bola chvíľa, keď sa nám podarilo tajne slúžiť sv. omšu. Takú možnosť sme, žiaľ, nemali každý deň. Ale každý deň som sa modlil ruženec, aj keď som ho nemohol mať v rukách, ale počítal som si každý Zdravas na rukách. Tam bola moja sila. A poviem ti ešte jedno, náš národ na rozdiel od ostatných, mal vždy dostatok kňazov, ako i misionárov, pretože mnohí naši veriaci ľudia sa modlia ruženec.“

Zomieralo mladé dievča. Volali k nej kňaza. Kňaz mal obavu, či ju a najmä jej najbližších dokáže povzbudiť v tak ťažkej chvíli. Napokon povzbudila ona jeho. Keď jej vyslúžil sviatosti, spýtala sa ho: „Budem spasená?“ On jej odpovedal: „Máme vieru, teda sme ľudia nádeje.“ Ona mu na to odpovedala: „Ja mám viac ako nádej, ja mám istotu.“ Dojatý kňaz sa jej spýtal: „Ako dokážete takto hovoriť?“ Vtedy mu povedal: „Viete, keď som bola na prvom sv. prijímaní, darovali ste nám všetkým deťom ruženec. Povedali ste nám, že ak sa ho budeme modliť – dokážeme veľa, neprehráme svoj život, obstojíme vo všetkých skúškach. A ja som sa ho modlila každý deň.“

To, čo dnes viacerým ľuďom chýba, je práve istota a nádej. Prečo? Lebo sa u mnohých veriacich vytráca modlitba na perách.

Čo všetko neraz mýli veriacich ľudí? Dajú si nahovoriť, že ruženec je monotónna modlitba. Ustavičné opakovanie Zdravas Mária. Premýšľajme spolu.

Nie je monotónne, keď niekto za deň toľkokrát zahreší, alebo povie neslušné slovo, alebo toľkokrát ohovorí blížneho? Nie, to je nie je monotónne, to je skôr úbohé.

A teraz sa pozrime z krajšieho pohľadu. Vari je monotónne, keď dieťa za deň niekoľkokrát povie svojej matke s úctou slovo – mama? Alebo, keď povie otcovi s úctou viackrát otec? Nie, to nie je monotónne, to je prejav lásky.

Alebo keď chlapec často povie svojmu dievčaťu mám ťa rád a najmä, ak jej to dokáže povedať aj o niekoľko rokov, čo, žiaľ, mnohí muži nevedia, a preto ženy dosť citovo trpia, to nie je monotónne, to je prejav úžasnej lásky.

A podobne ak veriaci človek celý svoj život dokáže s úctou oslovovať svoju Nebeskú matku tým krásnym oslovením Zdravas Mária, tak to je prejav veľkej lásky a to nielen k nej, ale aj k samému Božiemu Synovi. Veď on nám ju dal v tej najťažšej chvíli zomierania za našu Matku. Napokon, ruženec je modlitba, pri ktorej si približujeme celý život Božieho Syna. Veď modlíme sa ruženec radostný, bolestný, slávnostný a ruženec svetla. Pri každom si pripomíname jednotlivé obdobia z Ježišovho života. Či už je to jeho detstvo, jeho verejné účinkovanie, jeho utrpenie a napokon udalosti pri jeho zmŕtvychvstaní, ako i všetky úžasné udalosti, ktoré sa diali po jeho zmŕtvychvstaní.

Istí manželia, ktorí prežili spolu 50 rokov povedali, pre nás najkrajším mesiacom bol október, lebo vtedy sme sa každý deň modlili spolu ruženec a to boli chvíle, ktoré nás držali a ktoré nám najviac pomáhali.

Možno by si niekto pomyslel, to sa dá tam, kde majú o to obaja manželia záujem. Nech povzbudením pre vás, ktorí to máte ťažšie, a i pre vás, mladých, je výpoveď istého mladíka. Vo farnosti zrazu začal pekne žiť svoju vieru a stal sa veľmi aktívnym veriacim. Kňaz sa ho spýtal, čo mu k tomu pomohlo. On odpovedal, jedna chvíľa, jeden pohľad. A pokračoval. Moja mama nikdy neprežila skutočnú lásku od svojho muža, teda od môjho otca. Napriek tomu vždy pôsobila vyrovnaným dojmom. Až jedného dňa som pochopil, kde čerpá silu, keď som nečakane vošiel do jej izby, našiel som ju na kolenách pred sochou Panny Márie. Ten pohľad mi dal viac, než všetky učebnice a múdrosti sveta.

Krásne to hovorí jeden muž. Každý deň mám veľa ťažkých chvíľ. Ale každý deň mám aj 20 minút neba na zemi. To je chvíľa, keď sa modlím ruženec.

Hovorili sme si, že Slovensko má veľa šľachetných ľudí, ktorí dokázali opustiť našu krajinu len preto, aby hlásali, alebo žili evanjelium tam, kde je to najviac potrebné. Žijeme dobu, kedy je potrebné napĺňať toto poslanie aj v prostredí, či rodinách, kde sami žijeme. Veď koľko je v našom prostredí biedy, predovšetkým duchovnej biedy. A to je tá najhroznejšia bieda. Toto poslanie naplníme, ak budeme verne žiť svoju vieru a to aj skrze častú modlitbu svätého ruženca.

Sv. Ján Maria Vianney často hovoril: „Tak, ako sa ľad topí na slnku, tak sa ťažkosti každodenného života najlepšie topia pri duchovnom slnku.“ A tým je aj modlitba svätého ruženca. Modlite sa ho často a radi. K tomu už len prianie nech nikomu z vás nechýba nebo už tu na zemi. Nech nikomu z vás nechýba pravé duchovné slnko, ktoré jedin0 môže roztopiť lady našich utrpení, krížov a ťažkostí a prežiariť ich tými najcennejšími lúčmi Božej a Máriinej lásky. Amen.


« Späť na úvod

Dnes je 25.4.2019

© 2010 v rámci projektu Fara.Sk