Farnosť
Púchov

oltár

Katechéza Mons. Michala Kebluška

Možno ste niektorí zatúžili, najmä teraz počas pôstneho obdobia, po hlbšom živote viery. A snáď ste si aj kládli otázku: Čo k tomu môže pomôcť? Odpovedí je iste viac. Ale jedna z nich je i táto: Napomôcť k hlbšiemu životu viery môže modlitba. A preto v dnešnej katechéze venujme pozornosť tejto hodnote.

Známy americký teológ Thomas Merton napísal: „Keď sa nemodlím, som necitlivý, zlý a ľahostajný. Keď sa modlím, Pán Boh mi dáva úžasný pokoj. Nikdy sa nemôžem prestať modliť. Bolí ma, keď sa prestanem modliť.“

Ako je to s nami? Máme rovnakú skúsenosť? Zaiste, mnohí by ste povedali, áno, je to tak. Ja osobne tiež mám takú istú skúsenosť.

Ale buďme úprimní, koľkí by nemohli odpovedať, lebo sa nemodlia vôbec. V tejto chvíli nejde ani tak o výčitku, ako o povzbudenie všetkých nás k tejto nesmierne dôležitej hodnote. Ak chceme byť skutočnými kresťanmi, nemôžeme žiť bez modlitby. Avšak je tu jeden problém a ten sa volá ospravedlňujúca námietka - nemám čas na modlitbu, nemám sa kedy modliť. Na margo tejto námietky treba jasne povedať: Ak nemáme čas na modlitbu, potom tvrdíme, že Boh už nie je pre nás dôležitý. Lebo na dôležité veci si čas vždy nájdeme. Niekedy povieme: Nemám sa ani kedy najesť. Ale povedzte, preto nejeme? Vieme, že nemôžeme žiť bez jedla. A nie menej platí: V živote viery sa nedá žiť bez modlitby.

Na jednej nástenke bol veľký nápis: Chceme sa mať lepšie. Všetci môžeme s touto výzvou súhlasiť, veď všetci máme túto túžbu. Nezabúdame však, že lepšie sa môžeme mať len vtedy, ak sami budeme lepší? Dnes sa často hovorí, že máme skôr meniť svet, ako sa modliť. Nie je to pravda. Svet sa nestane lepším, ak sa lepšími nestanú ľudia. A nejestvuje účinnejšia sila, ktorá by nás robila lepšími, ako je modlitba. V nej sa totiž otvárame Božiemu pôsobeniu a nechávame si meniť srdce.

Matka Tereza položila raz otázku: „Aké najväčšie nebezpečenstvo hrozí nášmu svetu?“ Jej odpoveď nebola, že terorizmus, choroby, ale jej odpoveďou bolo: „Je to nedostatok modlitby.“ Modlitba nás učí múdrosti života a dáva silu, čo v nijakej inej škole nenájdeme.

Istý kňaz spomína, ako prišli za ním manželia. Po trinástich rokoch začali mať problémy v manželstve. Hoci obaja pochádzali z kresťanských rodín, úplne zanedbali modlitbu. Nie div, že do ich vzťahu prišla kríza. Napokon si povedali: „Uvedomili sme si, že jedinou šancou, aby sme začali odznova, je vyspovedať sa a začať sa modliť.“

Pre duchovne zdravú rodinu má modlitba dôležitý význam. Matka Tereza hovorievala: „Rodina, ktorá sa modlí, sa nerozpadá.“ Sv. Ján Pavol II. kedysi napísal: „Potrebujeme sa vrátiť k modlitbe a modlitbe za rodiny. Každý, najmä manželia potrebujú modlitbu, ticho a adoráciu pred sviatostným Kristom, aby hlbšie vrastali do Ježišovej lásky.“

Dnes si nebudeme hovoriť nejaký dojímavý príbeh, ktorý sa niekde stal, ale dnes sa povzbuďme životom viery priamo z našej farnosti.

Som povzbudený tým, ako sa mnohí modlíte. Mladí, manželia , starší veriaci, trpiaci veriaci. Priznám sa, že niekedy až žasnem, ako dokážete niektorí riešiť svoje ťažkosti a kríže. Máme aj takých mladých ľudí, manželov, ktorí svoje problémy, či už zamilovanosti, alebo problém nemôcť mať deti riešili dokonca skrze pompejský ruženec. Slovíčko dokonca som použil preto, lebo to znamená, že sa 54 dní modlia každý deň tri ružence. To nie je také jednoduché. Je úžasné, keď mi potom diskrétne povie mladé dievča, už mám pokoj, alebo manželia, už aj my čakáme dieťa. Nielen obdivujme, ale i nasledujme tento hrdinský príklad viery i ďalší.

Myslím, že veľké požehnanie do našej farnosti prinieslo putovanie kaplniek zázračnej Panny Márie. Tie kaplnky a najmä modlitba pri nich prinášajú naozaj zázraky. Vaše výpovede najmä po spovedi, kde máte možnosť sa mi prihovoriť, sú nádherné. Niekedy je to len šťastný povzdych, máme práve kaplnku. Ale za tým povzdychom je niečo úžasné, to, čo sa volá pokoj, radosť. A kto dnes vlastní tieto hodnoty, vlastní najviac. Spomeniem i dve konkrétne výpovede.

Istá matka ma sa dlho modlila za syna, najmä na úmysel, aby po rokoch šiel k sv. spovedi. Keď mali u nich doma kaplnku, pri ktorej sa so svojimi blízkymi modlila, syn nebadane odišiel a keď sa vrátil povedal: „Bol som na sv. spovedi.“

Alebo iná matka spomína, v rodine doma je jediná, ktorá sa modlí a má záujem o život viery. Keď mala doma kaplnku a modlila sa pri nej, na jej prekvapenie si zrazu sadol muž k nej a s pokorou jej povedal, čo za celé roky nikdy pred tým nepovedal: „Prosím ťa, modlí sa nahlas, ty sa vieš tak krásne modliť.“ A keď prišli počas toho týždňa domov deti s vnúčencami, hneď im oznámil: „Máme kaplnku, choďte sa najskôr pomodliť.“ Nie sú to zázraky? Mnohí ste to vyjadrili takou peknou vetou: „Keď je u nás kaplnka, všetci sa správajú ináč, s väčšou úctou, pokorou, ale i túžbou modliť sa.“ Nie je to úžasné?

Taktiež si myslím, že pre našu farnosť sú veľkým požehnaním aj adorácie, poklony pred Sviatosťou oltárnou. Som rád ako mnohí radi chodievate na tieto poklony. Či už vo štvrtky, prvé nedele, stredy po prvom piatku a taktiež v pondelky. Ako viete, tieto pondelky som zaviedol s túžbou, aby to bola predovšetkým poklona pre mužov. Lebo keď sa budú modliť aj muži, otcovia, to bude veľké požehnanie pre rodiny a farnosť. Preto i touto cestou povzbudzujem, chlapi prichádzajte viacerí a radi v pondelky na sv. omšu a adoráciu, obetujte to za svoje rodiny, uvidíte koľko požehnania to môže priniesť do vašich rodín.

A ešte snáď pri tejto téme je potrebné dať odpoveď na dve námietky. Jedna je pre tých, ktorí si chcú ospravedlňovať svedomie. Poznáte to, ako niektorí povedia: Tí, čo sa modlia sú takí a takí. Odpoveď je jednoduchá. Treba pozerať na tých, ktorí sa nielen modlia, ale aj úprimne žijú. A verte, je ich veľa. Ja mám často pred sebou život v seminári. Všetci vtedajší bohoslovci, ktorí boli v kaplnke nielen, keď bola povinná modlitba, ale i vtedy, keď ich pri modlitbe nik okrem Pána Boha nevidel, sú dnes v mojich očiach najlepší kňazi. Čo im k tomu pomohlo? Modlitba a úprimná túžba žiť opravdivé kňazstvo. Áno, stačí sa úprimne pozrieť okolo seba a najmä zatúžiť poznávať životy vzácnych ľudí , ktorí toľko v živote dokázali predovšetkým skrze modlitbu. A preto je tak potrebné v našich rodinách zameniť bulvárne časopisy za kresťanské a pochybné knihy za životy svätých. Potom budeme môcť poznávať nie pochybné vzory, ale skutočné vzory a opravdivých hrdinov viery.

Druhá odpoveď je pre tých, ktorí sa úprimne modlia a zdá sa, akoby sa nedostali svojou modlitbou do srdca k tým, za ktorých prosia. Nech pre vás všetkých je povzbudením tento príbeh. Všetci starší veriaci si pamätajú, keď bol na Svätopeterskom námestí postrelený Svätý otec Ján Pavol II. (13. mája 1981). Okamžite ho previezli do nemocnice, kde bol niekoľko hodín operovaný. Vtedy sa udiala dojímavá udalosť. Do nemocnice rýchlo prišiel sám taliansky prezident Sandro Pertini. Týmto gestom dal najavo, ako chce byť v ťažkej chvíli pri Sv. otcovi. Keď neskôr tento prezident v nemocnici zomieral stále opakoval jedinú vetu: „Zavolajte mi môjho kamaráta.“ Lekári spočiatku nevedeli, na koho myslí. Až potom pochopili, že je to Sv. otec. Keď sa Sv. otec dozvedel o jeho túžbe, hneď prišiel. Stala sa však nečakaná vec, prezidentova žena, ktorá nebola veriaca ako jej manžel, si nepriala, aby bol Sv. otec pri ňom v izbe. Svätý otec nemal s tým problém, zobral stoličku, dal si ju pred izbu, kde ležal prezident, vytiahol ruženec a spokojne sa modlil. Keď prezident zomrel, lekári sa ospravedlňovali Svätému otcovi, že museli rešpektovať vôľu jeho manželky. Svätý otec s úžasným vnútorným pokojom im povedal, aby sa netrápili, veď on sa predsa modlitbou dostal až k nemu.

A o tomto je náš život viery. Aké je úžasné byť jeden pri druhom aj skrze modlitbu. Nuž, modlime sa navzájom za seba. Nebojte sa povedať, najmä v ťažkých chvíľach svojho blízkeho, pomodlím sa za teba. Nepíšte do novín, či televízie, keď si pripomínate výročie smrti svojho blízkeho „prosíme o spomienku“, ale „prosíme o modlitbu“, to je ten najcennejší dar, ktorým sa dá pomôcť našim zomrelým.

Som veľmi povzbudený, keď dostanem mail od niektorého z vás, najmä od muža: „Pán farár, pomodlite sa, prosím, za mňa, za moju rodinu, mám taký a taký problém.“ Keby sme si ako veriaci posielali takéto maily a nie všelijaké hlúpe, vulgárne, bolo by v našich životoch oveľa viac pokoja, povzbudenia, vernosti. To sú hodnoty, ktoré tak potrebujeme a ktoré zdobia najviac náš život viery.

A k takémuto životu viery a nijakému inému vás všetkých povzbudzujem.

Amen. Deo Gratias. Ave Mária.

« Späť na úvod

Dnes je 19.8.2017

© 2010 v rámci projektu Fara.Sk