Farnosť
Púchov

oltár

Kázeň Mons. Michala Kebluška

V živote sa odohrajú chvíle, na ktoré by sme pred tým neboli vôbec pomysleli. Kto z vás, drahí najbližší, by si bol pomyslel, keď ste boli naposledy so svojím synom, so svojím bratom, so svojím blízkym, že je to posledné stretnutie s ním v tomto pozemskom živote? Kto z vás veriacich tejto farnosti by si bol v nedeľu, keď ste boli na sv. omši, pri ktorej váš pán farár kázal s takým nadšením, pomyslel, že je to jeho posledná sv. omša? Neboli by sme si to pomysleli ani my kňazi, zvlášť z nášho dekanátu, ktorí sme toľko chvíľ spolu s ním trávili pri vianočných svätých spovediach a vždy sme boli svedkami jeho úžasného úsmevu, že sú to jeho posledné spovede. Neboli by si to pomysleli ani otcovia biskupi, ktorí rovnako svorne spolu pred pol rokom pri príležitosti posviacky sochy najdlhšie slúžiaceho vojaka Ladislava Škultétyho slávili sv. omšu ako teraz, keď slávia pohrebnú sv. omšu. A napokon nebol by som si to pomyslel ani ja, keď som mu kázal na primíciách a, tak povediac, ho vyprevádzal na cestu kňazstva, že ho budem vyprevádzať aj na cestu do večnosti, keď vďaka Pánu Bohu stihol som mu vyslúžiť sviatosti pomazania chorých.

Sú chvíle, kedy sa ťažko hľadajú slová. Takúto chvíľu prežívam teraz ja, keď sa vám mám prihovoriť. Napriek veľkému nášmu smútku s Božou pomocou a pomocou P. Márie a sv. Cyrila a Metoda by som chcel povedať niekoľko slov, ktoré by nezväčšovali našu bolesť, ale vliali nám to najcennejšie, čo ako veriaci máme, a to je nádej.

Na všetko sa dá v živote pozerať dvojakým pohľadom. Ľudským alebo Božím.

Ľudský ubíja, vedie človeka k mučivej otázke prečo a k akejsi výpovedi, že je to hrozné v tomto živote.

Jedine Boží pohľad lieči, dvíha, vlieva nádej. Predovšetkým na pohrebe kňaza je potrebné oprieť sa o Boží pohľad. Ten nás učí, že hrozné by to bolo vtedy, keby sme nič nevedeli o narodení Krista, ktoré sme v týchto dňoch s toľkou úctou slávili. Že bolo by to hrozné vtedy, keby sme nič nevedeli o smrti Krista, ktorý zomrel tiež mladý, nie síce na rozsiahly srdcový infarkt, ale z lásky, aby naše životy, utrpenia, ale aj smrť mali zmysel. Bolo by to vtedy hrozné, keby sme nič nevedeli o jeho slávnom zmŕtvychvstaní, kedy nás urobil ľuďmi nádeje a kedy nás uistil, že náš život sa podobá slnku, ktoré vychádza, potom svieti, niekedy dlhšie inokedy menej, ale vždy sa stretá s nádejou na nové žiarivé ráno vzkriesenia. A tak je to aj s naším životom, niekedy končí skôr, inokedy neskôr. Ale najdôležitejšie je ako bol ten život prežitý.

A tu sa zastavme. Lebo ako život hodnotného kresťana nemôže nikdy prehrať, tak ani život hodnotného kňaza nemôže prehrať. Taký bol život kňaza Petra. Pravda, krátky, ale stihol nesmierne veľa. V mojich a nielen v mojich očiach bol veľký, ba dovolím si povedať svätý kňaz.

To rozhodujúce vo chvíli života a smrti je ako človek napĺňal hlavný Kristov príkaz lásky k Bohu a k blížnemu. V tejto chvíli neviem, čo skôr povedať. Jeho život bol naplnený takou obrovskou láskou tak k Bohu ako i k blížnemu a to nielen svojím najbližším, ale k všetkým ľuďom. Ako mladý človek isto mal svoje túžby, ale napokon sa rozhodol úplne zasvätiť svoj život Bohu ako kňaz. Svoje kňazstvo žil naplno. Plnil si vzorne a najmä obetavo svoju kňazskú službu. Pamätám si, ešte keď bol u mňa kaplánom, ako doslova žil to Pavlovské „všetkým som sa stal všetko“. A takto žil aj celé roky, keď jeho život bol poznačený veľkým utrpením. Plnil si naďalej vzorne svoju kňazskú službu. Pre koľkých ľudí sa obetoval. Mnohí, ktorí prežili ťažké chvíle, najmä smrť svojich mladých blízkych, mi povedali, ako ich podržal. Nevynechal nič, trebárs, keď sme mali spoločnú sv. spoveď každý deň okrem stredy, v utorok večer po celodennej spovedi sa ponáhľal do Bratislavy , aby v stredu prijímal terapiu a od štvrtka už mohol spovedať znova. Kedykoľvek som mu telefonoval, o niečo žiadal, nikdy nepovedal nie. Myslím, že len Pán Boh vie, ako trpel. Napriek tomu sa nikdy nesťažoval, nikdy nekládol otázku Prečo? Koľko nocí vôbec nemohol spať. Čo asi vtedy prežíval? Ba dozvedel som sa i to, že v noci chodieval do kostola. Až prišla Nedeľa Svätej rodiny, kedy sa ešte s toľkým nadšením prihováral svojim veriacim, aby sa obetovali v rodine jeden pre druhého. Ba dokonca im dal domácu úlohu, aby na jeden papier napísali, čo bolo pekné v ich živote počas roka, na druhý, čo nebolo dobré, kedy nevedeli odpustiť, kedy nevedeli dať zo srdca to, čo doň v živote veriaceho nepatrí. Požiadal ich, aby to priniesli na Starý rok do kostola. Sľúbil im, že to čítať nebude, že to spáli a premodlí, a tak obetujú všetko to, čo je dobré, Pánovi a očistia sa od všetkého, čo bolo zlé. Potom sa s láskou venoval zboru z Rajca, tým, ktorých mal tak rád a ktorí obetavo rok čo rok prichádzali za ním. Až prišla chvíľa, keď odpadol. I vtedy, keď sa ho zdravotným sestrám zo zboru podarilo prebrať, sa ich opýtal: „Máte všetko?“ Ani vtedy nemyslel na seba. Je symbolické, že ten, ktorý stmeľoval toľké rodiny, zomrel práve na Sviatok Svätej rodiny.

Kládol som si otázku, ako dokázal takto žiť. A odpoveď som dostal, keď som v pondelok s jeho najbližšími prechádzal jednotlivé miestnosti na fare. Čo všetko som sa dozvedel, čo všetko som videl.

Najskôr ma dojalo, keď som v jeho izbe na počítači videl nalepenú myšlienku: „Byť priateľský a láskavý je viac ako mať pravdu.“

Potom, keď som bol v kancelárii, znova som na počítači našiel inú silnú myšlienku: „Pane, daj mi svetlo, ak budem blúdiť, a daj mi silu, aby som nebol neznesiteľný, keď budem mať pravdu.“ A úplne som pochopil, keď sme prišli do malej miestnosti, čo bola akoby jeho kaplnkou, v nej mal kľakátko a kríž a pribudlo v nej niečo nové - otvorené Sväté Písmo, Kniha Izaiáša, kde bol nadpis: „Pán neopustí svojich.“ A potom to, čo sme počuli v dnešnom prvom čítaní: „Neboj sa, veď ťa vykúpim, po mene ťa zavolám, ty si môj.“

Možno by si niekto pomyslel, prečo hovorím tak dlho a toľko o ňom. Nedá sa nehovoriť. Žijeme vo svete, ktorý nám ustavične predkladá len to, čo je zlé, pohoršujúce a tak málo nám hovorí o krásnych vzoroch, o krásnych kňazských vzoroch. Sestra Bernadeta v jednej knihe cituje istého inžiniera, ktorý povedal: „Mňa jeden nádherný život povzbudí viac, ako by ma odradilo niekoľko pomýlených životov.“ My sme tu dnes nielen preto, aby sme mali slzy v očiach, čo je prirodzené, ale aby sme sa aj povzbudili, že žil medzi nami takýto kňaz. Aby sme sa dnes my, kňazi, ale aj vy, veriaci, rozhodli nasledovať ešte viac jeho príklad.

A posledné slová budú patriť vám, drahí Mojtínčania. On vás miloval, on tu nechal život. A na to nesmiete nikdy zabudnúť. Vy nesmiete nikdy blúdiť, čo sa týka života viery, lebo vo chvíľach skúšok a pokušení si musíte uvedomiť, mali sme svätého kňaza. Možno niekto povie: „Takého kňaza už nebudeme mať.“ Nie. Ak ho máte skutočne radi, urobte to, čo by bolo jeho najväčším prianím. Rozhodnite sa dnes ešte viac žiť horlivo svoj život viery, predovšetkým sviatostný život viery, a vysluhovať vám ho k tomu má každý kňaz rovnakú moc. Bude tu stále s vami. Je symbolické, že dva hroby vojakov budú oproti sebe. Vo farskom dvore je hrob najdlhšie slúžiaceho vojaka, vášho rodáka, ktorého telesné pozostatky, ani jeho socha by tu nikdy neboli, keby nie tohto kňaza. Vojaka, ktorý pre vašu dedinu urobil veľa, keď pred mnohými rokmi posielal peniaze na stavbu kostola a školy. Oproti nemu v areáli kostola bude oddnes hrob Kristovho vojaka, ktorý urobil pre vás najviac. Ktorý nielen zháňal peniaze, ale ktorý vás učil, ako máte žiť. Vieme, že Peťo všetko zveľaďoval, či v kostole, alebo v okolí kostola. A jedno z jeho diel, možno menej viditeľné ako nádherné súsošie sv. Cyrila a Metoda, sú jednoduché dve drevené tabule s Božími príkazmi. Práve pri nich bude jeho hrob, ktorý vám bude vždy pripomínať, ak chcete ostať šťastní, nikdy neopustite a vždy zachovávajte Božie príkazy.

Som vďačný Pánu Bohu, že som stihol prísť a vyslúžiť Peťovi sviatosť pomazania chorých, išlo naozaj o sekundy. Bola to pre mňa chvíľa, na ktorú nikdy nezabudnem. Nevládal povedať nič, a predsa všetko vnímal a najmä, toľko mi povedal. Keď som videl ten krásny výraz tváre, tie pokojné očí, ako prvé mi napadli slová, čo sme nedávno počuli na Druhý sviatok vianočný a ktoré povedal zomierajúci mučeník sv. Štefan: „Vidím nebo otvorené...“ Aj Peťo bol tak povediac nekrvavý mučeník, ktorý na tieto Vianoce hovoril rovnakou rečou.

A tak Ti ďakujem Peťo v mene nás všetkých, ale najmä v mene kňazov nášho dekanátu, že si bol s nami, že si nám ukázal krásu kňazského života. Prajeme a najmä vyprosujeme Ti , aby si čím skôr mohol prejsť do otvoreného neba a keď budeš v ňom, pomáhaj nám, aby sme žili rozvážne, aby sme si nikdy nebo nezatvárali, aby sme aj my žili pre otvorené nebo, a tak aby sme sa raz mohli opäť s tebou stretnúť už v tom definitívnom večnom domove. Amen Deo grátias, Áve Mária.

« Späť na úvod

Dnes je 16.12.2017

© 2010 v rámci projektu Fara.Sk