Farnosť
Púchov

oltár

Kázeň Mons. Michala Kebluška

Dáte mi za pravdu, že sú dni, na ktoré sa nezabúda. Pre našu farnosť, ale i celý náš dekanát takým dňom   v minulom roku bol  18. august. Deň, kedy sa pred Zdravím v našom meste konal prvýkrát tzv. Pochod za život. Obetavý kňaz Dušan s rovnako obetavými veriacimi konal už 20-ty krát namáhavú cestu na bicykloch z Košíc do Prahy preto,  aby prichádzali  na modlitbu s veriacimi pred budovy v každom meste,   kde sa konajú potraty. Prvýkrát prišli aj do Púchova pred budovu Zdravie.  Odozva a ich radosť bola veľká, pretože nikde neprišlo  toľko veriacich ľudí  ako v Púchove. Za to patrí vďaka  kňazom celého dekanátu, ktorí v nedeľu predtým pri svätých omšiach  ochotne prečítali  pripravený príhovor k tejto udalosti a taktiež veľká vďaka patrí všetkým vám,   veriacim, ktorí sa s ochotou odvtedy  modlíte  na tento úmysel a najmä  tým, ktorí ste  svojou účasťou podporili túto aktivitu.

Keďže i v tomto roku, konkrétne v pondelok 20. augusta o 8. 30 hod. sa bude znova  konať pred Zdravím tento pochod, chcem sa opäť prihovoriť všetkým vám, drahí bratia a sestry. V prvom rade  vás chcem všetkých povzbudiť, aby ste, ktorým sa dá, prišli. A povzbuďte koho len môžete, aby  v tento deň prišlo  pred Zdravie čím viac veriacich ľudí. Účasť každého z vás je dôkazom, ako nechcete žiť falošné ideály, ktoré  hlása tento svet, ale skutočné, pravé Kristovo evanjelium. Prosím vás, prineste túto obetu. Keď dokážu obetaví veriaci s kňazom  ísť v tomto roku až z Prešova do Viedne na bicykloch a obetovať pre túto aktivitu celú dovolenku, o čo je ľahšie obetovať pre vás jednu hodinu pre tak vážnu hodnotu, akou je život. Ktorým sa nedá prísť,  spojte sa v tú  chvíľu so všetkými duchovne v modlitbe. Možno si položíte otázku: Na aký úmysel sa máme modliť? Predovšetkým  za ženy a dievčatá, ktoré chcú ísť na potrat. Za ich mužov, či ich priateľov, ktorí s tým súhlasia, alebo ich dokonca na to nahovárajú. Za lekárov, ktorí tento  zákrok vykonávajú, za tých, ktorí im pritom asistujú, ako i za tých, čo zodpovedajú za budovu, v ktorej sa tieto zákroky konajú. Tu snáď  by si niekto položil otázku, či treba až takto menovite otvorene hovoriť za koho.  K tomu len toľko, predstavte si, že by niekoho z vašich blízkych niekto  zabil.  Nehovorili by ste otvorene o tom človeku, ktorý by to urobil?  Iste by ste ho nechválili. A v tomto prípade podľa morálky ide o veľa hroznejší čin, pretože dospelý človek   má akú-takú možnosť sa brániť, ale dieťa pod srdcom matky,  nemá nijakú  možnosť sa brániť.

Ďalej  by som však vo svojom príhovore ani nechcel pokračovať vysvetľovaním  morálnych,   či katechetických  poučiek  o tejto téme. 

Tomu som  venoval väčšiu pozornosť v minulom roku.  Dnes by som chcel skôr poukázať na to, čo vie dnešného človeka najviac osloviť a to je povzbudenie. Podelím sa s vami o to, čo mňa v týchto dňoch oslovilo a čo by mohlo pomôcť zaujať správny postoj k tejto vážnej téme i každému z vás. 

Možno ste niektorí zachytili  klip, ktorý pred časom bol častejšie uvádzaný na internete.  Išlo o osobné svedectvo  svetoznámeho nevidiaceho speváka tenoristu A. Bocelliho. Dojímavé na tom klipe bolo  to, že on hrá na klavíri a počas toho  rozpráva svoj príbeh.  Započúvajme sa  v tejto chvíli do jeho slov. 

Pri tejto príležitosti by som vám chcel rozpovedať krátky príbeh. A takto sa začína...

Istú mladú tehotnú ženu hospitalizovali kvôli obyčajnému zápalu slepého čreva. Doktori jej museli aplikovať studený ľad na brucho a keď liečbu skončili, navrhli jej, aby podstúpila potrat. Povedali jej, že je to najlepšie riešenie, pretože dieťa sa narodí s určitou chybou. Ale tá mladá odvážna žena sa rozhodla, že na potrat nepôjde. A to dieťa sa narodilo.

Tá žena, to je moja mama, a tým dieťaťom som bol ja. Možno som plný entuziazmu, ale môžem povedať, že to bola správna voľba. A dúfam, že by tento príbeh mohol povzbudiť mnoho matiek, ktoré sa niekedy ocitnú v podobnej situácii...v tých ťažkých momentoch, keď sa život komplikuje, ale ony chcú svoje dieťa zachrániť.

Nedávno sme boli s našimi veriacimi na farskej púti. Navštívili sme na Morave aj nádherný chrám vo farnosti Štípa. Pri odbornom výklade sme sa dozvedeli, že v Čechách sú tri kostoly, ktoré majú dvojitý hlavný oltár. To znamená, že oltár je z jednej i druhej strany. Z druhej strany je na oltári obraz narodenia P. Márie. Dojímavé v tejto farnosti je to, že na Deň matiek všetky matky, ktoré majú deti, idú so zapálenými sviecami k tomuto oltáru a ďakujú za svoje deti.

Na Deň otcov zasa idú všetci otcovia  so zapálenými sviecami  k tomuto oltáru a rovnako ďakujú za dar svojich detí.  Keď sa vysluhuje krst v tomto chráme, po skončení ide celá rodina so zapálenými sviecami pred oltár a taktiež ďakujú za dar dieťatka.

Aké je to úžasné, keď sú takí, ktorí dokážu ďakovať za život každého dieťaťa, ale aké je to smutné, ak sú takí, ktorí majú len jednu túžbu,  zobrať život dieťaťu. Kiež by aj po vypočutí tohto príhovoru a po blížiacom sa Pochode za život v Púchove  bolo v tomto meste, ako i celom dekanáte čím viac tých, ktorí vedia za život ďakovať, ako tých, ktorí chcú život zobrať.

Hovorí sa, že najťažšie v tejto dobe, ktorú žijeme, je zachovať si svoju tvár, presnejšie svoju dôstojnosť, neprispôsobiť sa niečomu ponižujúcemu, do čoho sa  mnohí, a to  žiaľ aj veriaci ľudia, vrhajú. Kde čerpať k tomu silu, kde nájsť k tomu opravdivý vzor? Nech vzorom je pre nás sv. Brigita, ktorej spomienku sme nedávno slávili.

Sme svedkami toho, ako deti vedia byť niekedy citlivé, prekvapia nás ľútostivou, úprimnou otázkou, ktorú by sme nevedeli vysloviť ani my dospelí. Táto svätica  ako 10-ročné dievča pri pohľade na kríž položila otázku: „Pane, kto ťa zranil?“ A počula odpoveď: „Všetci tí, ktorí nevedia, alebo nechcú vedieť, prečo som zomrel. Všetci, tí, ktorí si nevážia moju lásku, že som za nich zomrel.“ A to jej stačilo, aby nikdy nepatrila medzi takýchto ľudí.

Ako veľmi mladá sa vydala. S manželom mali spolu osem detí. Ich túžbou bolo ich vychovať čo najhodnotnejšie v láske k  Bohu a blížnym. Ako to dokázali?  Ich duchovný život sa vyznačoval častým prijímaním sviatostí, spoločnou modlitbou a čítaním Sv. písma. Že svätí nežijú len v modlitbe a na kolenách, ako si to niektorí predstavujú, veď pri ôsmich deťoch to ani nie je možné, dôkazom toho je i to, že  založili útulok pre chorých, ktorým venovali predovšetkým svoje srdcia.

Vráťme sa k týmto hodnotám. Modlime sa úprimne. Pristupujme často k sviatostiam, tam je naša sila. Čítajme a pozerajme nie to, čo nás navádza k tomu, čo je zlé a nemorálne, ale to, čo nás vedie k tomu, čo je dobré a šľachetné. Bojujme a chráňme každý život nenarodeného dieťaťa. Nezabúdajme, že najväčšia odmena je u samého Boha a našej Božej Matky.  A k tomu všetkému už len tie isté priania,  ktorými  sme končili aj v minulom roku. 

Robme všetko preto, aby budova, ktorá má tak krásny názov Zdravie pomáhala jedine k zdraviu a nie k smrti. A nech mesto Púchov víťazí a je prvé vo všetkom, len nie v hriechu. Amen

« Späť na úvod

Dnes je 24.10.2018

© 2010 v rámci projektu Fara.Sk