Farnosť
Púchov

oltár

Doba, v ktorej žijeme, sa nás snaží obrať o mnoho vecí. Zaiste aj o to, aby sa Boh nenápadne vytrácal z našich životov, z našich rodín. Vianoce sú časom, kedy je nám potrebné vrátiť Bohu miesto do  našich životov, do našich sŕdc, ale aj do našich rodín.

Prežívame Nedeľu svätej rodiny. Je prirodzené, že je potrebné dnes hovoriť o rodine. To sa dá rôznym spôsobom. Môžeme lamentovať nad tým, ako sa dnes žije v mnohých rodinách a to aj v kresťanských rodinách. Bolo by o čom hovoriť. Ale čo nám to pomôže?

Preto je iste vhodnejší iný spôsob - pokúsiť sa hľadať, čo chýba našim rodinám, čo by mohlo ozdraviť naše rodiny, čo by mohlo pomôcť našim rodinám.

Ak sme si pred chvíľou povedali, že nechceme lamentovať, predsa na jednu skutočnosť treba poukázať. Často počujeme, a to právom, najmä od starších porovnávanie, ako sa žilo voľakedy, v akých oveľa ťažších podmienkach žili oproti dnešku. Dnes sa po materiálnej stránke určite žije oveľa výhodnejšie. Niektorí to majú aj teraz ťažšie, ale väčšina je na tom dobre. Dnes sa netiesnia v jednej izbe ako voľakedy. Dnes má každý svoju izbu, svoj počítač, svoj tablet. Dnes majú ľudia vymoženosti, o ktorých sa voľakedy ani nesnívalo, a predsa mnohým rodinám chýba to, čo mali ľudia v minulosti - požehnanie. Ktosi to výstižne napísal: „Za moderné výdobytky a blaho platíme tým najcennejším - pokojom duše.“

Dnešnú nedeľu máme pred naším duchovným zrakom nazaretskú rodinu. Už svätý Pavol VI. povedal, každá rodina, čo bude ochotná nasledovať nazaretskú rodinu, bude šťastná. Ktorá rodina nebude ochotná, bude jej chýbať pravé šťastie.

Často počujeme povzdych, ako ťažko sa žije. Pozrime sa na Svätú rodinu. Čo všetko im chýbalo, keď prišiel čas pôrodu pre Máriu, a nik ich nechcel prijať, museli sa utiahnuť v maštali, to si žiadna matka,  ani otec nevie ani predstaviť. Keď hrozilo nebezpečenstvo Božiemu dieťaťu od kráľa Herodesa, museli utekať do Egypta, v tých časoch a podmienkach si to tiež nevieme predstaviť. Ako je to možné, že Božie dieťa bolo spokojné? Lebo malo to najcennejšie, čo potrebovalo - láskavú prítomnosť matky a bezpečnú ochranu otca. O týždeň budeme sláviť Sviatok troch kráľov. Vieme, aké dary priniesli Ježiškovi. Keď sa zamyslíme nad ich darmi, musíme konštatovať, že on ich v tej chvíli nepotreboval. Aj keď pochopiteľne treba oceniť gesto mudrcov.

On vtedy potreboval mlieko matky a, ako sme si povedali, láskavú prítomnosť matky a bezpečnú ochranu otca. To najdôležitejšie mal. Toto je dôležité pochopiť. Pred pár dňami sme si v kruhu svojich najbližších odovzdali dary. Konali sme tak v  dobrej túžbe obdarovať svojich blízkych. Áno, bolo to pekné. Nič proti darom. Ale ak to skončí len pri týchto daroch, neurobí to človeka a rodinu šťastnou. Lebo ak trebárs muž dá žene drahý dar, ale na druhý deň jej hrubo vynadá, ten dar stráca na hodnote. Jednoducho to obdarovanie po štedrej večeri musí pokračovať tým najcennejším darom – darom lásky. A o to sa máme snažiť predovšetkým počas vianočného obdobia. Malo by nás to viesť k osobným otázkam: Čo potrebuje najviac odo mňa môj manžel, moja manželka, naše dieťa, moji rodičia? Čo je pre nich to najpodstatnejšie?

V dnešnú Nedeľu svätej rodiny je nám dokonca ako veriacim potrebné položiť si aj spoločnú otázku: Čo potrebujú naše rodiny?

Potrebujú živú vieru, potrebujú, aby sme mali čas jeden na druhého, potrebujú opravdivé kresťanské srdce.

Matka Tereza povedala: „Veľa ľudí na svete zomiera, lebo im chýba kúsok chleba, ale oveľa viac ľudí duchovne zomiera, lebo im chýba kúsok lásky.“ A preto sú tieto tri spomínané hodnoty také dôležité, aby naše rodiny duchovne nezomierali.

Zaiste si niekto z vás teraz úprimne povzdychne, je to všetko, čo hovoríte, veľmi pekné, plne s tým súhlasím, mám túžbu takto žiť, ale je to ťažké, lebo tí s ktorými žijem, nechodia do kostola, nemajú o to záujem. Čo mám robiť?

Tu platí úžasná myšlienka sv. Jána Vianneya: „Keď sa zdá, že sa nedá nič robiť, dá sa vždy milovať a modliť sa.“ To môže každý, utrápená žena, či muž, utrápená stará mama, či starý otec. Nech povzbudením pre nás je príbeh, ktorý nedávno odznel na rádiu Lumen v rubrike Boh v mojom živote. Bolo to silné svedectvo kňaza Romana Šemráka. Redaktor mu položil otázku: „Čo vás viedlo k tomu, aby ste sa stali kňazom?“

Kňaz odpovedal: „Detstvo som mal ťažké. Zomrela mi mama. Otec sa dal na cestu alkoholu. Mňa i mojich súrodencov vychovávala dobrá stará mama. Po skončení základnej školy som išiel študovať na strednú železničiarsku školu. Mojím snom bolo byť rušňovodičom. Raz mi jeden profesor povedal: „Roman ty sem nepatríš. Ty by si mal ísť do rehole.“ Stále som nad tým premýšľal, čo mi chcel povedať? Išiel som do kostola. Dlho som sa modlil, hľadal som. Mal som hlas, aby som išiel na sv. spoveď. Šiel som a po nej som sa zveril kňazovi. Poradil mi. Pán Boh mi potom do cesty poslal ešte iných kňazov, ktorí ma tiež usmernili a pomohli.

Nastúpil som sa do seminára. Keď som sa mal stať diakonom, uvedomil som si, ako ja môžem kázať o odpúšťaní, keď som otcovi neodpustil. Problém bol v tom, že som ani nevedel, kde žije. Po dlhom pátraní po ňom sa mi podarilo získať jeho adresu. Napísal som mu list, ktorý som nazval list odpustenia. Písal som ho pred bohostánkom. Prešiel čas a otec sa mi ozval. „Chcem sa s Tebou stretnúť.“ Bolo to úžasné stretnutie. Objali sme sa. On plakal, ja som plakal. Odvtedy otec nepije. Žije hodnotným životom. Po primíciách mi stará mama povedala silné slová: „Ja už môžem zomrieť, ja som si vymodlila to, po čom som najviac túžila. Tvoj otec sa vrátil. Ty si stal dokonca kňazom.“ A naozaj o  mesiac zomrela.“

Položme si otázku: Kto zohral veľkú rolu v tejto rodine? Bol to stará mama. Môžeme spokojne povedať, to bola svätá žena. Mnohým našim rodinám chýba veľa. Ale ak tu budeme mať takýchto krásnych ľudí, je tu záchrana. Buďte takíto, buďme takíto. Na Vianoce sme každý darovali nejaký darček svojim blízkym. Bolo to pekné gesto. Ale ak chceme byť šťastní a mať krásne rodiny, treba pokračovať v darovaní, čo znamená odovzdávať ten najdôležitejší dar, ktorý sa volá láska, presnejšie, srdce opravdivo veriaceho človeka. Ak toto dokážeme, potom nám môže všeličo v našich rodinách chýbať, ale nebude chýbať to najdôležitejšie - pokoj a požehnanie, čo vám všetkým prajem.

Amen. Deo Grátias. Áve Mária.

« Späť na úvod

Dnes je 13.11.2019

© 2010 v rámci projektu Fara.Sk