Farnosť
Púchov

oltár

Kázeň Mons. Michala Kebluška

Prežívame sviatky, ktoré, hoci vieme, že nie sú najväčšie v cirkevnom roku, predsa ich považujeme za najkrajšie. Spomínam si na jedno dievčatko, čo bolo počas adventu na sv. spovedi. Keď povedala hriechy, chcel som ju povzbudiť niekoľkými vetami. Zmohol som sa však len na jednu. Prečo? Keď som jej začal hovoriť: „Pripravuj sa dobrým srdcom na Vianoce...“, pri slove Vianoce jej očká zažiarili, skočila mi do reči a s takým nadšením povedala: „Vianoce sú najkrajšie, vtedy je najlepšie.“ Nielen deti si to myslia a tešia sa počas týchto dní, ale zaiste aj my dospelí.
Veď sú to dni, kedy všade vládne viac pokoja, radosti, porozumenia a nadovšetko lásky. A práve to sú hodnoty, ktoré robia život krajší.
Možno si povzdychneme, prečo je život počas týchto chvíľ krajší, šťastnejší? Nemohol by byť taký stále? Odpoveď je jednoduchá. Mohol. Pochopiteľne, nemôžu byť stále stromčeky v kostole a v našich príbytkoch, nemôžeme spievať krásne vianočné koledy stále, ale Vianoce v srdci môžeme mať stále.
Avšak to pochopí len ten, kto prežije Vianoce nie len ako niečo chvíľkové, vonkajšie, ale ako niečo stále, niečo Božie. Jednoducho povedané, dokáže to len ten, kto dovolí, aby sa Kristus v jeho duši narodil nielen na Vianoce, teda snaží sa, aby Kristus mal v jeho živote miesto stále.
A Vianoce, to je vždy nová šanca otvoriť sa nanovo nie pre povrchný, ale Boží život a  rozhodnúť sa ešte viac žiť úprimne svoju vieru.
Veď Kristus neprišiel na svet na prvé Vianoce preto, aby nás urobil krásnymi a  vnútorne vyrovnanými ľuďmi len na niekoľko dní, ale na všetky dni nášho života, a čo je najviac dôležité, nielen tohto pozemského života, ale predovšetkým večného života, lebo len v ňom môžu byť pravé večné Vianoce.
Nech nás v túto svätú noc k tomu povzbudí príbeh, ktorý spomína istý muž. Hovorí takto: Boli sme mladí manželia. Dlhší čas sme boli pohnevaní. V skutočnosti sme sa mali radi, ale každý sme mali svoju hrdosť. Človek si myslí, že je hrdý a zatiaľ je len samoľúby. Žili sme v jednom byte vedľa seba, ale akoby sme nežili spolu. Koľko ľudí žije v jednom byte, žijú vedľa seba, ale v skutočnosti akoby nežili spolu. Blížili sa Vianoce, my sme sa netešili. Kvôli deťom sme vyzdobili vianočný stromček. Nechceli sme im kaziť radosť. A preto kvôli nim sme dokonca aj spolu s nimi stavali betlehem. Každý bral do rúk niektorú sošku a kládol do jasličiek. Jezuliatko zobrala manželka. Dlho ho držala v rukách. Zrazu sa pozrela na mňa. Na ten pohľad nikdy nezabudnem.
Potom povedala: „Hľa, dnes sa narodí Ježiš. Čo, keby sme sa dnes pre neho, pre jeho lásku narodili aj my dvaja?“ V tom, ani neviem ako, sklonil som sa k nej a pobozkal som ju.
Deti si všimli náš bozk, pribehli k nám a smiali sa. Obe sme ich museli tiež pobozkať. Potom manželka už nie ako niečo zvykové, ale ako niečo úprimné položila Jezuliatko do jasličiek.
To bola najšťastnejšia chvíľa, pri ktorej sa rozhodlo o našom ďalšom živote, o živote našich detí. Často na ňu spomíname. Spomíname na ňu každé Vianoce, keď staviame betlehem. Dnes ho staviame už s vnúčatami. Uvedomujeme si, ako smutne by asi vyzerali naše životy a najmä životy našich detí, vnúčeniec, keby sme vtedy nedovolili narodiť sa Ježišovi v našich srdciach.
Pochopiteľne, nie je vždy ľahké v živote žiť pravú lásku k Bohu a k blížnemu, teda to, čo je najcennejšie v očiach Božích a to, čo raz bude rozhodujúcim kritériom na konci nášho života.
Aj na to máme recept, pravidelná sv. omša, častá sv. spoveď, a najmä časté sv. prijímanie. Lebo len ten, kto Krista často a úprimne prijíma, kto žije Krista, ten má vždy Vianoce.
Pred polnočnou sv. omšou kňaz niesol Jezuliatko a položil ho pod oltár, lebo tam je skutočný betlehem. Náš zrak sa bude naň upínať počas celého vianočného obdobia. Tých spomínaných manželov zachránil ženin pohľad na Jezuliatko a najmä veta a otázka: „Dnes sa narodil Ježiš. Čo, keby sme sa dnes pre neho narodili aj my dvaja?“ Pozerajme sa aj my v túto svätú noc a aj počas týchto vianočných sviatkov na Jezuliatko s jedinou túžbou: Ježiš sa narodil pre každého z nás, teraz je dôležité, aby sme ho prijali, otvorili mu svoje životy, ale nie na chvíľu, nie ako nám pasuje, ale opravdivo, úprimne, lebo len za takýmto rozhodnutím sa skrývajú opravdivé požehnané Vianoce, len za takýmito prežitými Vianocami môžu byť Vianoce v našich životoch stále, čo vám všetkým prajem. Amen.
Deo Gratias. Ave Mária.

« Späť na úvod

Dnes je 24.10.2017

© 2010 v rámci projektu Fara.Sk