Farnosť
Púchov

oltár

Prežívame dojímavé chvíle. Najskôr v kruhu svojich najbližších v našich domoch sme mali štedrú večeru. Po nej bol každý z nás obdarovaný. Niekto dostal možno cennejšie dary, iní nie až také drahé. Čo je dôležité, každý dar má svoju cenu. Veď už len to slovo dar, za tým sa skrýva niečo vzácne. A najmä, ak je to od človeka, ktorého máme radi.

A teraz, uprostred noci, prichádzame do nášho spoločného Božieho domu, Božieho chrámu, aby sme všetci boli obdarovaní rovnakým darom. Je to dar najvzácnejší. Tým darom je Ježiš Kristus.

Je to dar, ktorý sa nám ponúka celý rok. Ale my si ho vieme viac vážiť počas Vianoc, lebo vtedy si hlbšie uvedomujeme, akou dôležitou udalosťou v dejinách ľudstva bol Kristov príchod na túto zem.

Je to dar, z ktorého sa vieme teraz tešiť všetci, ale, žiaľ, o pár dní už nie všetci rovnako. Prečo je tomu tak? Veď slová evanjelia „Boh tak miloval svet, že poslal svojho jednorodeného syna, aby nik, kto v neho uverí nezahynul, ale mal večný život“ sú adresované rovnako každému. Odpoveď dostaneme, ak si dobre všimneme slovíčko nik. Sv. Ján nepíše každý, kto v neho uverí, ale nik, lebo za tým slovkom sa skrýva, že každý, kto bude ochotný žiť život viery, nepríde o večnú spásu.

Čo je v živote najväčšie umenie? Vedieť si zvoliť správnu hierarchiu hodnôt. To znamená, vedieť nad všetky časné ciele postaviť jasný konečný cieľ. Lebo ak človek nemá tento jasný cieľ, stačí, ak sa zrúti v jeho živote jeden časný cieľ, zrúti sa mu všetko. Ale ak má jasný konečný cieľ, nezrúti sa mu v živote nič.

Sv. Augustín píše: „Prebuď sa človeče, Boh sa stal kvôli tebe človekom, aby si nebol duchovne mŕtvy, aby si mohol byť vykúpený.“ O to silnejšie sú jeho slová preto, lebo aj on v mladosti nemal jasný cieľ, dokonca holdoval pochybným hodnotám. Ale po svojom obrátení už mal jasnú hierarchiu hodnôt. Toto je poslanie každého z nás. Ako dokážeme toto poslanie naplniť? Keď každé Vianoce prijmeme Ježiša ako najcennejší dar ešte viac do našich životov.

Vieme si predstaviť, že od tých, s ktorými sme prežívali štedrú večeru by sme sa nechali len obdarovať a my by sme ich neobdarovali. Nie, to si nevieme predstaviť. Lebo láska je vtedy láskou, keď je opätujúca. Ale vieme si predstaviť iný obraz, dieťa dostane na Vianoce drahý dar, niekoľko dní sa z neho teší, ale po pár dňoch ho odhodí. Iste to trápi rodičov, ktorí mu ho z lásky darovali, ale potom si povzdychnú, čo už, veď má ešte rozum dieťaťa.

Avšak niečo také hrozí nám, po niekoľkých dňoch, až sa bojím vysloviť to slovo „odhodiť“ ten najvzácnejší dar – Ježiša. A my predsa máme rozum dospelého človeka. Neurobme nikdy tak. Počínajme si ako dospelí rozvážni veriaci ľudia. Vážme si a chráňme si ten najcennejší dar.

Povzbuďme sa príbehom, ktorý opisuje spisovateľ Dostojevskij. Istého väzňa prepustili práve na Štedrý deň. Túlal sa ulicami. Všade bolo svetlo, len v jeho duši nebolo svetlo. Jeho pohľad sa upriamil na jeden dom, na ktorom bol nádherne vyzdobený obraz krásnou čečinou. Na tom obraze bolo Božie dieťa s matkou. Vtedy začal premýšľať o tom, ako nádherne prežíval Vianoce, keď bol dieťa, ba ešte aj keď bol mladý. Dovtedy bol šťastný, pokiaľ srdcom prijímal Ježiša. Akonáhle ho opustil, stratil pravú radosť a pokoj. Zrazu počul hlas: „Aj tieto Vianoce máš novú šancu. Aj kvôli tebe som prišiel na túto zem, aby si žil život najcennejší.“ Pochopil, z tašky vybral fľašku vodky, vylial ju, fľašu rozbil a začal nový šťastný život. Aj nám je potrebné každé Vianoce počuť vo svojom vnútri Boží hlas: Aj tieto Vianoce máš novú šancu. Aj kvôli tebe som prišiel na túto zem, aby si žil život najcennejší. Možno by nás mohlo pomýliť, že my sme nezašli v živote tak ďaleko, ako spomínaný muž. Nič také hrozné sme nespáchali. To je síce pravda, ale treba uvažovať aj z iného uhla pohľadu,  zašli sme tak blízko k Ježišovi, že sa môžeme vyhnúť inému, tiež nebezpečnému duchovnému väzeniu? Kedykoľvek opustíme Krista, kedykoľvek dobrovoľne žijeme v ťažkom hriechu, sme v najhroznejšom väzení – väzení samého diabla.

Ten spomínaný muž vytiahol z tašky fľašu, vylial ju, rozbil a začal nový život. Nám netreba vyťahovať niečo z tašky, nám treba každé Vianoce vyliať z nášho srdca všetky nečnosti a vliať nanovo do nášho srdca pravé čnosti. Veď prečo sú Vianoce krásne? Lebo o toto hodnotné sa v tieto dni viac snažíme. Avšak o toto sa môžeme a máme snažiť nielen počas vianočných dní, ale stále. Veď zaiste chceme byť šťastní a vnútorne krásni nielen niekoľko dní, ale stále. Ak  vám mám, bratia a sestry, ako váš kňaz v túto svätú noc popriať niečo vzácne, tak potom predovšetkým je to prianie: Majte túžbu prijať ešte viac Ježiša, usilujte sa vylievať zo srdca, čo tam nepatrí a vlievať predovšetkým to, čo tam patrí. Ak to dokážeme, potom Vianoce budú v našich srdciach nielen niekoľko dní, ale každý deň. Amen. Deo grátias, Áve Mária.

« Späť na úvod

Dnes je 13.11.2019

© 2010 v rámci projektu Fara.Sk