Farnosť
Púchov

oltár

Zaiste mnohí z vás poznáte pojem - duchovné cvičenia. Ba mnohí z vás aj viete, ako prebiehajú, čo je ich zmyslom. Že tí, čo sa ich zúčastňujú chcú duchovne hlbšie prežiť niekoľko dní. Okrem dennej svätej omše, ktorá je tou najvzácnejšou chvíľou každého dňa, počúvajú prednášky s hodnotnými myšlienkami, nad nimi potom v tichu premýšľajú a snažia sa podľa nich žiť vo svojom ďalšom živote. Nie každý má však možnosť ísť na duchovné cvičenia. A predsa všetci, ktorí sme dnes prišli do chrámu v tento pre našu farnosť tak vzácny sviatok a ktorí máme túžbu prežiť tieto nastávajúce dušičkové dni hodnotnejšie, máme možnosť, tak povediac, všetci prežiť duchovné cvičenia. Povedali sme si, že poslaním duchovných cvičení je vypočuť si hlbšie myšlienky a najmä rozhodnúť sa podľa nich žiť. Preto som dnes na začiatok týchto osemdňových duchovných cvičení pripravil niekoľko myšlienok na zamyslenie a je na vás, na nás ako sa ich rozhodneme žiť. Budú to myšlienky z knihy známeho slovenského misionára Michala Zamkovského: Cesta blahoslavenstiev. A k nim jednu pasáž z vyznaní sv. Augustína, ktorá má názov Usilujme sa o večnú múdrosť.

„Svätá Terézia z Avily zdôrazňuje, že je veľmi dôležité, s kým prežívame chvíle svojho života. Sama zvažuje, čo ju ovplyvnilo v dobrom a čo v zlom, keď rástla v spoločenstve svojich súrodencov, bratrancov, sesterníc. Potom ako prežila hlboké obrátenie hľadala si ľudí, ktorí rozmýšľajú ako ona a chcú kráčať po Božej ceste.“ (s. 14 – 15)

„Viem, že sa niekedy určitej spoločnosti nevyhneme. Možno aj doma máme niekoho, kto nadáva, hreší a dookola to počúvame. Musíme to nejako znášať. Ale nevyhľadávajme dobrovoľne prázdnu a bezbožnú spoločnosť, takú, ktorá nás strháva dole. Často sa to deje aj cez televíziu a médiá. Je dôležité, s kým trávime čas, kto nám radí, ako v živote kráčať.“ (s. 15)

„Nechaj si celé vnútro prežiariť Božím slovom. Ako hovorí jeden rabín: ,Keď nečítaš Sväté písmo jeden-dva dni, to sa ešte dá zniesť. Ak ho však už nečítaš tri dni, začína sa ti prihovárať diabol.´ Už ti on dáva svoju katechézu, začína ťa ničiť a znepokojovať.“ (s. 16)

„Božie milosrdenstvo viedlo svätú Matku Terezu, aby sa usadila v Kalkate a slúžila najbiednejším. Na otázku novinára: ,Myslíte si, že budete úspešná?´ odpovedala: ,Moja úloha nie je byť úspešnou, moja úloha je byť vernou.´ Vernou Kristovi, prúdu milosrdenstva a lásky.“ (s. 91)

„[...] slová mystika Tomáša Mertona: ,Nežijeme v pokoji s druhými, pretože nie sme v pokoji sami so sebou. A sami so sebou nie sme v pokoji preto, lebo nežijeme v pokoji s Bohom.´ Aké výstižné vyjadrenie. Chceme budovať pokoj bez Boha. Aký pokoj? Ak nemáme pokoj v sebe, tak nikomu pokoj nedáme. Svätý Augustín hovorí: ,Nespokojné je moje srdce, kým nespočinie v tebe, Bože.´ Nespokojní srdce nesie všade nepokoj, a kam príde, tam všetko rozbíja. Sväté písmo hovorí: ,Niet pokoja pre bezbožných´ (Iz 48, 22).“ (s. 12)

„V Poľsku žil istý kňaz a filozof, Józef Tischner; zomrel v roku 2000. Veľmi rád čítam jeho knihy, lebo sú plné nádeje. Hovorí sa, že tam, kam otec Józef prišiel, zmenilo sa ovzdušie, akoby odrazu prišlo svetlo. Nemusel nič povedať a prišlo s ním svetlo a nádej.“ (s. 129)

„,Môj syn nie a nie ísť do kostola.´ Odpovedám na to: ,A má vieru? Tu nejde len o chodenie do kostola. Vyproste mu dar viery. Keď bude mať vieru, bude chodiť.´ Svedectvo nenúti, nepresviedča. Skutočné svedectvo priťahuje. Ukážte, že život s Kristom je krásny, že vám dáva pokoj radosť, že máte cieľ.“ (s. 169)

„Poznáte príbeh Jána Pavla II.? Mama mu zomrela, keď mal osem rokov. Potom mu zomreli brat a otec. Zostal sám. Bola vojna a nemohol ísť do seminára. Prešiel si všelijakými útrapami a skúškami, ťažký bol aj celý záver jeho života. Finále je však nádherné. Starším a chorým povedal: ,Nie, drahí moji, koniec života, to nie je choroba, to nie je samota. Záver nášho života, to nie je hrob a zánik, ale radosť vzkriesenia.´ Radosť vzkriesenia. A tak ideme po ceste niekedy aj s doráňanými kolenami alebo paličkami, či na vozíku. No vieme, že Pán je s nami a jeho prísľub platí. Svet sa mení, ale Božie slovo zostáva. Na tejto ceste sa chceme posilniť.“ (s. 19)

Koľko otázok prinesú tieto dni v našom živote. Možno niektoré matky, či rodičia si položia aj takúto otázku. Dá sa niečo dokázať, keď to máme v rodine tak ťažké? A naopak niektorí rodičia, ale nielen rodičia by mali zvažovať, nežijeme a nepočíname si tak, ako by sme tu na tejto zemi mali žiť naveky? Hľadajme odpoveď u sv. Augustína v jeho vyznaniach. Snáď najskôr pár slov o svätej Monike. A teraz už nechajme hovoriť sv. Augustína.

Keď sa blížil deň odchodu mojej matky z tohoto života, rozprávali sme sa veľmi milo, pričom „sme zabúdali na to, čo je za nami, a uháňali za tým, čo je pred nami“. V prítomnosti pravdy, ktorou si ty, sme sa pýtali, aký bude večný život svätých, ktorý „ani oko nevidelo, ani ucho nepočulo“, ktorý „ani do ľudského srdca nevystúpil“.

A žíznivo sme otvárali ústa srdca nadprirodzeným prúdom z tvojho zdroja, zo zdroja života, ktorý je u teba.

O tomto som hovoril, aj keď nie takýmto spôsobom a takýmito slovami, a ty, Pane, vieš, že v ten deň, keď sme o tom hovorili, tento svet strácal uprostred slov pre nás cenu aj so všetkými jeho pôžitkami. Vtedy ona povedala: „Syn môj, čo sa mňa týka, som veľmi šťastná. Iba pre jedno som túžila zostať ešte nejaký čas v tomto živote: aby som ťa mohla vidieť ako kresťana katolíka skôr, ako zomriem. A Boh mi to dal vrchovato, lebo môžem vidieť, že si celkom pohrdol pozemskou blaženosťou a stal si sa jeho služobníkom. Čo tu mám ešte robiť?“

Nespomínam si presne, čo som jej na to odpovedal; ale odvtedy prešlo asi päť dní, viac to nebolo, a ľahla si v horúčke. Počas choroby v ktorýsi deň zamdlela a stratila na chvíľu vedomie. My sme pribehli k nej, ale hneď prišla k sebe a keď videla, ako tam s bratom stojíme, povedala nám, akoby niečo hľadala: „Kde som to bola?“

A keď nás videla skľúčených od žiaľu, povedala: „Tu pochovajte svoju matku.“ Ja som mlčal a zadržiaval som plač. Ale môj brat povedal čosi, ako že by bol radšej, keby zomrela nie v cudzine, ale vo vlasti. Keď to počula, pozrela naňho s výrazom nevôle, že takto rozmýšľa, a potom pozrela na mňa a povedala: „Pozri, čo hovorí.“

A nato obom: „Toto telo pochovajte hocikde. Nech vás starosť oň netrápi. Len o to vás prosím, aby ste pamätali na mňa pri Pánovom oltári, nech budete kdekoľvek . Nech táto svätica je nám vzorom, aké máme mať najcennejšie túžby a keď ona vyzývala, aby na ňu mysleli pri pánovom oltári o čo viac by sme mali byť my pri pánovom oltári najmä v tieto dni s pokornou prosbou za našich zosnulých blížnych.

Týmto dôležitým povzbudením by sme mohli skončiť naše zamyslenia.

A predsa na záver chcem vyjadriť ešte jedno poďakovanie a jedna prosbu. Zaiste si pamätáte, keď práve na tento sviatok som vás poprosil, aby parte, ktoré oznamuje smrť vašich zosnulých bolo kresťanské, vyjadrovalo nie zúfalstvo - nikdy sa nestretneme a podobne, ale nádej, ktorá vyjadruje, že my vieme prečo žijeme. Asi v máloktorej farnosti sú tak nádherné slová na parte: Priblížme si to, ktoré dávate najčastejšie:

So zármutkom v srdci Vám oznamujeme, že do večnosti bol Pánom života a smrti povolaný náš drahý brat, naša sestra, ktorý usnul v Pánovi. Za dar života nášho zosnulého poďakujeme Pánu Bohu slávením sv. omše. Sedembolestná P. Mária, oroduj za jeho dušu. Krásne. A ešte ak sa zhodoval život zosnulého s týmito slovami, tak je to čosi nádherné. Ďakujem Vám.

Ale prosím, aby to bolo vyjadrené nielen na parte. Do médií, či už sú to noviny, televízia pri výročí smrti svojho blížneho vyjadrujete žiadosť o spomienku na vášho zosnulého. Prosím, aby i v týchto písaných riadkoch víťazila nádej a nie beznádej. Tak často čítam len slová: spomeňte si na nášho zosnulého, nie je oveľa cennejšie: Prosíme o modlitbu za nášho zosnulého. Spomienka neotvára, ale modlitba otvára tú najcennejšiu bránu – bránu večnosti. Vopred ďakujem, že aj týmto spôsobom odteraz ukážete svetu, že my vieme, kde je naša sila a naša nádej. Že my vieme, že neprekonateľné a najcennejšie motto života, pre ktoré sa jedine oplatí žiť, je motto sv. Pavla - Mne žiť je Kristus a zomrieť mi je zisk.


« Späť na úvod

Dnes je 24.2.2019

© 2010 v rámci projektu Fara.Sk