Farnosť
Púchov

oltár

Kázeň Mons. Michala Kebluška

Ešte stále prežívame krásne vianočné obdobie. Doteraz sme pred naším duchovným zrakom mali predovšetkým Božie dieťa, ale i tých, ktorí boli v jeho blízkosti a o  ktorých sme počúvali v  evanjeliu, jeho matku Máriu,  pestúna Jozefa ako i pastierov. Dnes sa pred náš duchovný zrak po prvýkrát predstavujú aj ďalšie postavy, o ktorých nám hovorí evanjelium, a to sú traja králi.
Počas tohto vianočného obdobia sme hľadali odpovede na viacero otázok, čo sme si kládli. Dnes by bolo dobré položiť si otázku - Prečo sa prišli pokloniť Božiemu dieťaťu len pastieri a traja králi? Koľko bývalo ľudí v Betleheme, koľko bývalo ľudí na okolí Betlehema? Ako sme počuli v evanjeliu, nebolo ťažké dozvedieť sa z prorockých kníh miesto jeho narodenia. Napokon tú otázku by sme mohli rozšíriť aj hlbšie. Prečo počas dejín od jeho narodenia neboli ochotní mnohí klaňať sa a prečo nie sú i teraz ochotní sa klaňať, čiže uznávať Božieho Syna?
A práve na túto otázku nám dávajú najvýstižnejšiu odpoveď traja králi a dnešné evanjelium.
Ísť úprimne za Kristom si vyžaduje predovšetkým srdce, ochotu, túžbu hľadať pravdu a najmä vytrvalosť. Toto všetko mali traja králi. Nevieme si ani predstaviť, koľko dní išli do Betlehema, koľko týždňov, či mesiacov? Nevieme, koľko prekážok museli na ceste za Kristom prekonať, o jednej z tých posledných nám hovorí aj dnešné evanjelium. Ale vieme jedno, a to je to najdôležitejšie, že nič ich na ceste za Kristom neodradilo.
A toto je to, čomu nás učí záver vianočného obdobia v dnešný sviatok. Ešte viac sa nadchnúť ísť v ďalšom živote za Kristom. Nedať sa odradiť ničím. Aj my, ak chceme ísť ešte vernejšie po každých Vianociach za Kristom, musíme prekonávať mnohé prekážky. Aj na našej ceste stretáme veľa „Herodesov“, ktorí sa robia dobrými, pritom nás mýlia a klamú. V závere evanjelia sme počuli, že keď sa vo sne traja králi dozvedeli, aká je pravda s Herodesom, čo to je za človeka, išli inou cestou. Možno ťažšou, namáhavejšou. Toto je poslanie Vianoc, ísť po ich prežití vždy novou cestou. Cestou, kde bude nové srdce, ochota, vytrvalosť.
Popísalo sa veľa legiend o štvrtom kráľovi. Ktorí ste boli na vianočnom vystúpení veriacich z Ďurčinej viete, že práve oni nám predstavili milosrdný príbeh štvrtého kráľa. Aj on išiel do Betlehema, niesol Božiemu Synovi vzácne tri drahokamy. Ale cestou postupne stretol troch biednych ľudí, ktorí nemali z čoho žiť a postupne dal každému jeden drahokam. Potom išiel smutný do Betlehema s prázdnymi rukami. Až v Betleheme pochopil, že ruky má síce prázdne, ale srdce bohaté. Dokonca tam stretol všetkých troch, ktorých obdaroval, ktorým sa vďaka nemu začalo dariť a ktorí prišli Ježišovi o ňom svedčiť a za neho ďakovať.
A toto je výzva dnešného sviatku. Stať sa štvrtým, presnejšie ďalším kráľom, ktorí je ochotný ísť za Kristom.
Chce to predovšetkým ochotné srdce. Čítal som silnú myšlienku. O malú chvíľu budeme pokračovať v bohoslužbe obety, miništrant prinesie na oltár hostie a víno, kňaz to obetuje a Kristus je ochotný do každej hostie a vína sa premeniť na svoje telo a krv. Rovnako je dôležité položiť na oltár počas bohoslužby obety aj naše srdce, aj tu je Kristus ochotný premeniť naše srdce, ale nemôže premeniť každé, ako môže každú hostiu. Lebo nám ponecháva slobodnú vôľu, ktorá sa dá ľahko zneužiť, bez našej ochoty nemôže premeniť každé srdce. A tento sviatok nás burcuje obetovať ako dar svoje srdce s tým, že mu dovolíme, aby ho mohol premeniť.
Tu si možno kladieme otázky: Je to možné? Dá sa to? Čo nám k tomu môže pomôcť? Iste aj to, ako pochopíme úžasné symboly darov, ktoré priniesli traja králi.
Zlato – symbol, že v ňom videli pravého kráľa. Vidíme my v Bohu pravého kráľa?
Kadidlo – symbol, že v ňom videli pravého Boha, keď dáme do kadidla tymián, dym vystupuje nahor, smerom k nebu, vidíme my v Bohu pravého Boha, je naša modlitba a náš život viery obrazne povedané vystupovaním k nebu?
Myrha – oni vedeli, že Ježiš je Bohočlovek, Boh, ale i človek, ktorý zomrie, preto priniesli masť, čo sa používala po smrti na natretie mŕtveho tela. Uvedomujeme si, že aj my raz zomrieme? Ale i to, že náš koniec, náš pohreb môže byť slávnosťou?
Dnešný sviatok má presnejší výraz slávnosť, ktorá nám má pomáhať k tomu, aby náš život a najmä jeho koniec bol slávnosťou. Včera som bol veľmi povzbudený, keď som bol na pohrebe otca nášho bývalého p. kaplána Miška Rajca. Verím, že to, čo vám teraz poviem, bude aj pre vás veľkým povzbudením.

A napokon na konci sv. omše pán kaplán Michal povedal tieto silné slová: „Niektorí sa nás v týchto dňoch pýtali, prečo si Pán Boh a práve tak nečakane povolal práve nášho otca. Odpovedám slovami, ktoré nedávno povedal pán kardinál Diviš pri pohrebe p. kardinála Korca - Nepýtajme sa, prečo ho zobral, ale ďakujme, že nám dal takého vzácneho človeka. Aj ja sa nepýtam, prečo nám ho zobral, ale ďakujem, že nám dal tak vzácneho otca.“
Vianočné obdobie nám pomaly končí. Naším poslaním je nebyť smutní, ale nadchnúť sa ešte viac žiť tak, aby, keď príde náš koniec, bolo za čo ďakovať a vo chvíli pohrebu mohli všetci prežívať nielen smútok, ale predovšetkým veľkú slávnosť. Amen. Deo gratias. Ave Mária.

« Späť na úvod

Dnes je 24.10.2017

© 2010 v rámci projektu Fara.Sk