Farnosť
Púchov

oltár

Kázeň Mons. Michala Kebluška

Dnes sa zamyslíme nad sviatosťou manželstva. Možno si ešte pamätáte na štatistiky, ktoré sme čítali na konci roka. Najviac ma v nich povzbudilo, že v minulom roku bolo v našej farnosti najviac sobášov za posledné roky. Ale na druhej strane, mojím najväčším smútkom bolo, že sa čoraz viac krstia deti, ktorých rodičia nežijú v sviatostnom manželstve. Pritom mnohí z nich nemajú prekážku sobášiť sa. Na otázku: Prečo chcete krstiť dieťa? takmer všetci odpovedajú rovnako: „Sme veriaci, chceme, aby bolo dieťa na poriadku.“ Na jednej strane je to pekné, ale na druhej strane nepochopiteľné - dieťa na poriadku a rodičia nie? Tak, ako som sa snažil v predchádzajúcej katechéze povzbudiť k úcte k životu, dnes je mojou túžbou povzbudiť vás k úcte k sviatostnému manželstvu. Snažte sa pochopiť, že ten najkrajší vzťah je ten, ktorý je spečatený sviatostným manželstvom. Nežiť v hriechu, žiť v sviatostnej milosti je najväčší dar. Sviatostné manželstvo totiž nielen splatňuje manželstvo pred Pánom Bohom, ale aj posilňuje skrze sviatostnú milosť najmä v ťažších chvíľach života. Najviac povedia skutočné príbehy, preto vypočujme si udalosť, ktorú rozpráva mladý otec: „Osem rokov som žil spolu so svojou priateľkou Ilzou. Mali sme pekný byt, rýchle auto a obaja dobre platené miesto. Mohli sme si všeličo dožičiť a boli sme naoko šťastní.

Zosobášení sme neboli. Mal som vždy ten názor, že dvaja ľudia, ktorí sa majú radi, môžu byť šťastní aj bez sobášneho listu. llza nebola v tom celkom zajedno s mojím názorom, ale časom sa podrobila.

Jedného večera som začal rozhovor o našej dovolenkovej ceste. Mal som totiž pripravené veľké prekvapenie. „Čo keby sme cestovali na dovolenku do Afriky?“ pýtal som sa celkom ľahostajne. Ale na počudovanie, nepočul som očakávaný výkrik radosti. „Nebudem môcť cestovať, lebo som v druhom stave,“ povedala llza. Musel som chvíľu počkať, kým som sa spamätal. „No a? To dnes nie je nič hrozného. Niekde sa zahlásiš a za desať minút vec prežiješ. Peniaze tu nehrajú rolu.“ V Ilzinej tvári bol zrazu výraz pevného rozhodnutia. „Nie,“ povedala, „peniaze ozaj nehrajú žiadnu rolu. Ani pre teba, ani pre mňa. Nikde sa nezahlásim, aby som vec prežila za desať minút. Dieťa chcem mať.“ V tom momente som videl, ako sa ťažko vybudovaná veža mojich hospodárskych istôt zakolísala. „Tak ostaneš na to sama, keď ho chceš mať. Do tejto hry ma neťahaj!“

llza bez slova vstala, doniesla kufor a pchala doňho pár vecí na oblečenie, obliekla si kabát a podala mi ruku. Nechal som llzu odísť. Snáď aj preto, že som vedel, že pôjde iba o dve ulice ďalej k matke a že by som ju celkom nestratil z očí. Bol som si istý, že ju prehovorím. Nemohol som. Niekedy som ju v nasledujúcich mesiacoch videl, ako pribrala, videl som jej úzku tvár s veľkými tmavými očami; vyžaroval z nej zvláštny pokoj, vnútorný pokoj . Tmolil som sa okolo Ilzinho domu. Potajomky som ju pozoroval. Jedného dňa sedela v malej cukrární len dva stoly odo mňa. Nevidela ma, bola bledšia ako inokedy, s nechuťou sa hrala s vidličkou. Zrazu sa skrčila, pritlačila obidve ruky k bruchu, vidlička padla na zem. Servírka utekala k nej: „Je vám zle?“

Ilza sa s námahou vystrela. „Moje dieťa prichádza. Prosím, pomôžte mi, zavolajte sanitku!“ Odsotil som stoličku tak prudko, že sa prevrátila. Potom som odtlačil ľudí. „Choďte preč, urobte miesto! Ja som otec.“ Ilza sa pozrela na mňa, objala ma okolo krku a ja som ju vyniesol von na ulicu, kde práve prichádzala sanitka.

Lekár sa spýtal sám seba: „Stihneme ešte nemocnicu?“ Keď som chcel tiež nastúpiť do sanitky, zadržal ma: „Kto ste?“ „Ja som otec.“ Čo sa stalo na ceste, nemôžem presne opísať. Lekár zo záchranky ma odtisol bokom, bral všelijaké prístroje a niečo hovoril do mikrofónu. Ilza kričala a do jej kriku sa miešal celkom bezmocný tón, nárek, tenký hlások. Moje dieťa – naše dieťa! Lekár mi ukázal dieťa, zabalené do hrubej prikrývky. Videl som malú tvár, červenú, plnú vrások, vlhké tmavé vlásky, malilinké prsty.

„Ja som otcom,“ uistil som ho. „Ja som otcom!“ neustále som opakoval. Hmla, ktorá zakrývala mesiace môj mozog, sa zdvihla.

V nemocnici som sa tackal ako opitý za llzinými nosidlami. „Matka a dieťa sa majú dobre,“ počul som hovoriť lekára zo záchranky, „iba otec potrebuje lekársku pomoc.“ Viem, choval som sa ako figúra zo zábavného časopisu, ale to mi vôbec neprekáža. Ilze som neskoršie povedal: „Myslím, že by mi nič už neprekážalo, keby som ohluchol. Prvý plač nášho dieťaťa som počul.“ A Ilza povedala, že to boli najkrajšie kvety, ktoré dostala.

Až teraz sme opravdivo šťastní. S krstom nášho dieťaťa sme totiž na fare dohodli aj sobáš. A tak sa môžeme teraz pozerať na seba ako na skutočných kresťanských manželov a spoločne na naše pokrstené dieťa. Sťahuje tvár. Myslíme si, že sa chce usmiať na naše spoločne šťastie, ktoré by sme nevymenili za nič na svete. Odvtedy viem jedno, že život nie je len o mladosti, bohatstve, ale aj o zodpovednosti pred Bohom a svetom.“

Toľko výpoveď mladého otca. Pekne to vyjadrilo isté mladé dievča, ktoré napísalo tieto slová: „Bola som šťastná, našla som si princa. Jedného dňa som prežila šok, keď mi povedal: „Sobáš nemusíme mať v kostole, načo!“ Vtedy som pochopila: Ak nie je schopný povedať pred Bohom áno, ak nie je schopný milovať až za hrob, nie je schopný milovať úprimne ani jeden deň.“ To sú tak silné slová, že by tu snáď bolo dobré túto dôležitú tému ukončiť. A predsa je potrebné povedať ešte niečo veľmi dôležité. Do manželstva majú vstupovať nie tí, ktorí sa chcú stať šťastnými, ale tí, ktorí chcú urobiť šťastným druhého. To platí vo vzťahu tak k partnerovi ako i k deťom. Môžeme to pochopiť na tomto príbehu... Zatiaľ, čo otec opravoval auto, jeho syn vzal do ruky kameň a poškrabal ho. Otec chytil svojho syna a v zúrivosti ho niekoľkokrát udrel po ruke. Nevšimol si však, že ho bije francúzskym kľúčom. Chlapec kvôli zlomeninám v nemocnici stratil všetky prsty. Keď prišiel za ním otec, chlapec sa ho spýtal: „Otec, kedy mi narastú nové prsty?“ Otec nebol schopný odpovedať. Keď prišiel k svojmu autu, niekoľkokrát do neho kopol. Potom sa začal pozerať na škrabance a zistil, že chlapec tam napísal: Milujem Ťa otec. Tu si treba uvedomiť jednu dôležitú pravdu: veci sú na používanie, ľudia na milovanie. Žiaľ, mnohí ľudia si túto pravdu zamenili a riadia sa falošnou zásadou, že ľudia sú na používanie a veci na milovanie. A preto je ľudstvo tam, kde je. Je na nás, či to vrátime tam, kde to má byť. Tam, kde je opravdivé šťastie. Silu a odvahu otvoriť sa pre takýto život a takého šťastie vám všetkým prajem. Amen. Deo Gratias. Ave Mária.

« Späť na úvod

Dnes je 16.12.2017

© 2010 v rámci projektu Fara.Sk