Farnosť
Púchov

oltár

Kázeň Mons. Michala Kebluška

Sme svedkami toho, že v  živote nás ľudí sú niekedy chvíle, alebo dni, ktoré sú výnimočné. Avšak sme aj svedkami toho, že v živote nás veriacich ľudí sú nielen chvíle, či dni, ale aj celý rok, ktorý môže byť výnimočný. A práve takýto rok dnes končíme. Mimoriadny rok Božieho milosrdenstva. Minulú nedeľu sa slávnostne zatvárali sväté brány v tých kostoloch, čiže vo farnostiach, ktoré mali milosť mať svätú bránu. Zaiste ste počas roka mnohí z vás navštívili niektoré tieto kostoly, napokon spoločne sme navštívili počas farskej púte svätú bránu v Konkatedrále Sedembolestnej Panny Márie v Poprade. Dnes Svätý otec slávnostne zatvára ako poslednú svätú bránu bránu v Bazilike sv. Petra a oficiálne ukončuje svätý rok.
Iste je dnes na mieste dôležitá otázka: Čo pre nás znamenala svätá brána a vôbec Rok Božieho milosrdenstva?
Pochopíme to viac, keď si priblížime, čo v bežnom živote pre nás znamená brána. Bez brány sa nedostaneme nikde. Cez brán, alebo dvere vchádzame do každej budovy, do každej miestnosti. A napokon brána má ešte aj iné dôležité poslanie, chrániť od vonkajších nebezpečenstiev. Teda brána pre náš každodenný život je veľmi dôležitá.
Ale my máme nielen telo, ale aj nesmrteľnú dušu, čo znamená, že žijeme nielen prirodzený život, ale že treba nám viesť aj život duchovný. K tomu tiež potrebujeme bránu. Tou bránou je Ježišovo srdce, presnejšie Ježišovo milujúce a milosrdné srdce.
Poslaním Roku Božieho milosrdenstva bolo práve uvedomiť si ešte viac túto veľkú pravdu. Lebo len v nej má život zmysel a krásu. Mám stále pred sebou jednu utrápenú matku, ktorá prišla hlásiť na faru pohreb svojej dcéry. Ťažko mi bolo hľadať slová, ktorými by som ju povzbudil. Chápal som, že v tej chvíli bolo dôležité, aby naše srdcia boli pri sebe. Preto som sa ju snažil trpezlivo počúvať. Keď odchádzala, zažil som obraz, na ktorý neviem zabudnúť. Keď už stála vo dverách, zbadala na poličke obrázok Božieho milosrdenstva. S  veľkou pokorou ho zobrala do rúk a akoby s novým pokojom povedala, dám ho dcére do rakvy. Áno, v tej chvíli najväčšiu cenu pre ňu mal obraz Božieho milosrdenstva. Nielen v tej chvíli, ale v každej chvíli nášho života má najväčšiu cenu Božie milosrdenstvo.

Veď keby sme v živote spáchali len jeden ťažký hriech a nemali by sme možnosť sv. spovede, v tej chvíli by náš život stratil zmysel, lebo nemohli by sme žiť pre opravdivý, večný život, ale len pre úbohú smrť. A koľko ťažkých hriechov v živote spáchame.
Alebo presnejšie ako hovorí sv. Terezka: „Nech Ťa trápi každý hriech, nielen ťažký, veď každý je urážkou Pána Boha.“ A milosrdný Boh, ak máme ochotu, vo svojej láske odpúšťa vždy, alebo ako to krásne hovorí Sv. otec, neunavuje sa nikdy odpúšťať.
A tak, keď sa aj zatvorili sväté brány, je to pre nás úžasný obraz, na ktorom máme pochopiť, že svätá brána sa síce zatvára, ale tá skutočná brána, ktorou je Ježišovo srdce, ostáva pre nás otvorená stále.
Šťastný môže byť len ten, kto sa na sklonku Roka Božieho milosrdenstva rozhodne ešte viac otvoriť svoj život pre milosrdné srdce. Áno, je pravdou, milosť odpustkov nebudeme mať, ale čo je tak dôležité v našom živote, na svätú spoveď môžeme ísť kedykoľvek. A rovnako do Ježišovho srdca môžeme zverovať všetko kedykoľvek. To je úžasné duchovné bohatstvo. Ale nielen to.
Je pravdou, že sv. brány boli len v niektorých kostoloch, ale v každom kostole boli banéry, čiže obrazy s  pohľadom na milosrdného Otca a s  nápisom, alebo presnejšie povedané, s výzvou: Milosrdní ako otec.
A práve to bola počas celého roka pre nás výzva, aby sme si uvedomili, že kto chce byť opravdivo šťastný, musí nielen otvoriť srdce Božej láske, ale rovnako musí ju ochotne aj sám žiť.
Pomyslíme si, je to možné, dá sa žiť lásku milosrdného Otca vo svete, v ktorom je toľko zla? Nedávno sme mali spomienku na sv. pápeža Leva Veľkého. Už nič ťažšie nemohlo postihnúť jeho a jemu zverený ľud. K mestu Rímu sa totiž blížil hunský vodca Atila, ktorý predtým zničil mnohé národy, toľké životy. Ľudia boli zúfalí. Pápež sa modlil a potom urobil nezvyčajný krok. Vydal sa sám oproti Atilovi. Nie s mečom v ruke, ale s krížom. Predstúpil pred neho a nebojácne mu povedal: „Atila, premohol si toľké národy, zvíťazil si nad toľkými ľuďmi, teraz dokáž to najväčšie víťazstvo. Zvíťaz nad sebou. Doteraz každý cítil bič tvojej zloby, nech odteraz každý cíti srdce tvojej dobroty.“ Atila kapituloval. Pápež zachránil Rím. Zaiste, ako pápež dokázal veľa, bol veľký teológ, ale zrejme predovšetkým pre tento čin dostal titul Veľký. To je poučenie pre nás . Nedať sa pomýliť, skutočne veľkí nie sú tí, ktorí majú zapredané svedomie a všetko chcú riešiť zlobou v srdci. Veľkí sú tí, ktorí nemajú v srdci meč zloby, ale kríž Kristovej lásky.

Toto je odpoveď, prečo sme prežívali výnimočný Rok Božieho milosrdenstva a najmä ako zúročiť prežitý rok v našom ďalšom živote.
Čo všetko prebehlo počas toho roka našou mysľou? Možno ste si niekedy pomysleli, otvárať sa pre Božie milosrdenstvo, to sa ešte dá, ale žiť Božie milosrdenstvo, to je už veľmi ťažké. Priznám sa, vždy, keď som mal pred sebou slová milosrdní ako otec, pomyslel som si, nie sú to odvážne slová?
Ale vzápätí na to vždy mi napadli slová, ktoré nám hovorí Ježiš v evanjeliu: „Buďte dokonalí, ako je dokonalý váš Nebeský otec.“ Žasnem nad tým, koľká dôvera je v týchto slovách zo strany Ježiša k nám. A aké naozaj dôležité sú to slová, môžeme pochopiť i na tomto príbehu.
V Moskve počas minulého režimu sa mala hrať divadelná hra „Kristus vo fraku“. Hlavnú úlohu hral slávny herec a ateista Alexander Rostovcev. Divadlo bolo obsadené do posledného miesta. Na javisku bol postavený oltár, na ktorom bol alkohol. Herci podgurážení alkoholom, pobehovali po javisku v šatách mníchov a rehoľných sestier. Na začiatku druhého dejstva vystúpil na javisko Rostovcev. Mal čítať zo Sv. písma z Ježišovej reči na hore. Po dvoch vetách mal skríknuť: „Podajte mi frak a cylinder!“ Publikum mal strhnúť k burácajúcemu smiechu a potupeniu všetkého toho, čo je Božie. Rostovcev začal: „Blahoslavení chudobní v duchu, lebo ich je nebeské kráľovstvo. Blahoslavení plačúci, lebo oni budú potešení.“ Režisér sa za kulisami uškŕňal: „Teraz to príde. Teraz bude Kristus potupený.“ Avšak Rostovcev na prekvapenie všetkých čítal ďalej: „Blahoslavení tichí, lebo oni budú dedičmi zeme. Blahoslavení čistého srdca, lebo oni uvidia Boha...“ Potom stíchol. V divadle takmer nikto ani nedýchal. Všetci cítili, že v duši herca sa niečo deje. Po chvíľke otočil niekoľko strán v Písme svätom a prečítal: „Buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec.“ Potom Bibliu pobozkal a zatvoril. Všetci chápali, že prežil obrátenie. Napokon sa prežehnal a nahlas povedal: „Ježišu, spomeň si na mňa, keď prídeš do svojho kráľovstva.“ Nikto v divadle nekričal ani neprotestoval.
Všetci v tichosti opustili divadlo, zasiahnutí tým, čo práve počuli. Rostovceva od toho dňa nikto nevidel a divadelná hra sa už nikdy nehrala. Božia moc a Božia láska je nesmierna.
Ten spomínaný herec a ateista Roztovcev sa obrátil v jednej chvíli, pretože prežil svetlo a silu živého Krista. Po dvoch vyslovených vetách o blahoslavenstvách nepokračoval, ako ho vyzýval svet, ale pokračoval niečím nádherným - Božím.

Jemu stačila jedna chvíľa, aby pochopil a  prežil Božiu lásku. My sme mali možnosť každý deň počas mimoriadneho roka prežívať dotyk Božej lásky. Preto ukončime ho s vďačnosťou a s túžbou žiť ešte viac to, čo je najcennejšie a to je Božia láska a Božie milosrdenstvo. A už snáď len jedno a to je prianie silu a odvahu žiť naozaj to, čo je najcennejšie, vám všetkým prajem a vyprosujem. Amen.

Deo Gratias, Ave Mária.

« Späť na úvod

Dnes je 24.10.2017

© 2010 v rámci projektu Fara.Sk