Farnosť
Púchov

oltár

Kázeň Mons. Michala Kebluška

V živote sme svedkami, ako stále niečo začína. Začali sme prípravu na birmovku. V tomto školskom roku máme dnes prvú katechézu.

Je to vždy príhovor nielen pre mladých, ktorí sa pripravujú, ale aj pre nás všetkých, najmä tých, ktorí sme už boli na birmovke.

Predstavte si, niečo nezvyčajné, že by som dnes nehovoril nič, ale rozdal by som vám papiere, perá a požiadal vás budúcich birmovancov napísať: Prečo chcete ísť na birmovku? A tých, ktorí ste už boli: Prečo ste boli na birmovke?

Odpovede by boli rôzne, možno povzbudzujúce, alebo menej povzbudzujúce.

Prípadne odpovedať i na ďalšiu, spoločnú otázku: Prečo ste dnes prišli na sv. omšu? Opäť by boli odpovede rôzne. Možno krásne, najmä u starších ľudí, ktorí čosi už prežili, a ktorí vedia, že ťažko je bez viery a bez p. Boha žiť. Ale zaiste by bolo odpovede aj menej povzbudivé, možno i také, lebo musím.

Táto predstava je pochopiteľne nereálna, a preto odpovede na tieto otázky sa pokúsim opäť s Božou a Máriinou pomocou dať ja.

Vrátim sa na chvíľu k piatkovej mládežníckej sv. omši. Spomínal som, že v živote máme dve možnosti. Konať s ochotou, alebo s neochotou. Opäť vás prosím, konajte si prípravu a na sv. omšu prichádzajte vždy s ochotou. Lebo konať s ochotou, to znamená nepremárniť čas, nepremárniť dni, nepremárniť život. Bojte sa slova musím, tam nemôže byť nikdy radosť. Na sv. omši som spomínal i to ako muži nahovorili raz jedného kamaráta, ktorý nebol až taký veriaci, aby išiel s nimi na duchovné cvičenie. Nemal vôbec chuť ísť s nimi, ale nevedel im to povedať. Duchovné cvičenie sú hlbšie prežité dni, počas ktorých sa človek môže viac zastaviť, premýšľať, počúvať. A predstavte si, ten muž po duchovných cvičeniach bol šťastný a vďačný tým chlapom, že ho nahovorili. On to vyjadril peknou vetou. Som rád, lebo som našiel správny pohľad na Boha a na seba. Viete, kto na silu chodí do kostola, kto nemá správny pohľad na Boha, ale i ten, kto nemá správny pohľad na seba.

Zaiste mnohým z vás je známe meno Tomáš Surovec. Ako 26 ročný mal ukončenú vysokú školu, dobré zamestnanie v účtovníctve, vynikajúci plat. Keďže bol aj dobrý tanečník, pozvali do Letz dnes. Z večera na ráno sa stal slávnym.

Dosiahol to, po čom túžil, a po čom by iste mnohí, najmä mladí túžili. Napokon túto súťaž z Michalou Čobejovou vyhral. Jeho sláva od vtedy ešte viac stúpala. Toto o ňom iste mnohí vedia.

Ale už málokto vie, čo sa dialo s ním potom. Nechajme hovoriť jeho:

Boli to príjemné chvíle, ale moje vnútro bolo prázdne. Vtedy som to nevedel pomenovať, ale moja duša bola úplne udusená. Keď je človek úspešný, je obklopený umelými vzťahmi. Najväčší pruser je, keď si celebrity myslia, že sa naučia za niekoľko dní dokonale tancovať a keď sa tanečníci stanú rýchlo celebritami. Totiž, čím som staval väčšou celebritou, tým ma obklopovalo viac ľudí s falošnou láskou. Dlho som hľadal to, čo by naplnilo moje srdce úprimnou láskou a skutočným pokojom. Hľadal som východisko v ezoterických knihách, ktoré ponúkajú návod na šťastný život. Nasledovali návštevy veštíc a zaoberanie sa numerológiou. Chcel som si oslobodiť dušu, no výsledkom bolo, že som ju ešte viac uväznil. Pochopil som, že všetko, za čím som sa doteraz uberal je veľký nezmysel. Na šťastie mi pán Boh poslal do cesty kamaráta Dominika, ktorý mi ukázal inú cestu – cestu viery. Hovoril mi o Bohu. Potom ma zaviedol ma do kostola. Prvé chvíle v kostole som dokonca preplakal. Ale pochopil som, to je skutočná sloboda. To je opravdivá láska. Dal som sa pokrstiť. A od tej chvíle sa pre mňa viera stala veľkým darom. Lebo v nej som našiel pokoj a návod, ako sa dá úprimne milovať ľudí.

Prišli aj chvíle znechutenia, keď som videl ako niektorí veriaci ľudia nežijú, to čo veria, ale čoskoro som dostal odpoveď, keď som vo svojom vnútri počul hlas :

Tomáš, ty to dokáž...Snažím sa o to. Nie je to ľahké. Odvtedy nielen pravidelne chodím do kostola ale snažím sa často pristupovať k svätému prijímaniu, lebo ak ho človek úprimne prijíma, v ňom je sila , ako čestne žiť a ako ľahšie odolať hriechu. Môžem povedať, že som opravdivo šťastný, lebo Boh zaplnil prázdne miesto v mojom srdci. Toľko Tomáš.

A čo vy mladí priatelia, ako sa rozhodnete po tomto zamyslení? A čo my bratia a sestry, ako sa rozhodneme po dnešnej nedeli sv. omši?

Spomínali sme, že máme dve možnosti. Konať s ochotou, alebo konať s neochotou. Avšak rovnako máme dve možnosti: konať dobro, alebo konať zlo. Konať zlo k čomu sme tak všetci, najmä vy mladí vplyvom prostredia tohto sveta tak nabádaní, znamená stať sa biednym človekom, pokiaľ konať dobro znamená stať sa krásnym človekom. Myslím, že k tomu všetkému, čo sme si povedali stačí už len jedno prianie a to všetkým rovnaké. Nepremárnite si život, ale žite ho, žime ho s Božím požehnaním a pomocou Božej matky tak, aby nik z nás nebol biednym, ale aby každý z nás krásnym človekom. Amen. Deo Gratias. Áve Mária.

Záver sv. omše.

Na našej web. stránke nájdete odkazy, kde je sekcia pre birmovancov. Tam máte birmovanci vždy oznamy, ktoré sa týkajú vás. Ale máte tam aj celú výpoveď Tomáša Surovca, o ktorej ste s časti počuli v dnešnej katechéze. Nájdite si čas a vypočujte si ju celú. Okrem tejto výpovedi máte tam však aj ďalšie povzbudivé príhovory, či piesne.

Nemôže ísť každý na duchovné cvičenie, ako bol spomínaný pán. Ale doma si ich môžete konať . A to i takým jednoduchým spôsobom, že každý deň si môžete vypočuť jeden príbeh, alebo pieseň, ktoré sú v spomínanej sekcii : birmovanci. Pochopiteľne túto peknú duchovnú aktivitu môžu konať nielen birmovanci.

Nuž prajem odvahu nechať sa povzbudiť tými, ktorí si to zaslúžia. Prajem požehnané duchovné chvíle.

« Späť na úvod

Dnes je 16.12.2017

© 2010 v rámci projektu Fara.Sk