Farnosť
Púchov

oltár

Kázeň Mons. Michala Kebluška

Prežívame Veľkonočné obdobie. Počúvať evanjeliá počas tohto obdobia je niečo úžasné. Pri ich počúvaní si totiž môžeme uvedomiť  nielen komu a kde sa Zmŕtvychvstalý  Ježiš zjavoval, čo je, samozrejme, potrebné pre obhajobu našej viery, ale rovnako si treba uvedomovať s akým poslaním sa P. Ježiš zjavoval. Všade vnášal nový pokoj, novú radosť, vnútorne menil ľudí. A to je to úžasné.

Rovnako vzácne je, že P. Ježiš tieto dary odovzdáva každú Veľkú noc.  Môžeme spokojne povedať, že už aj odovzdal. Veď keď sa vrátime k Zelenému štvrtku, Veľkému piatku, Bielej sobote a Veľkonočnej nedeli, boli to úžasné dni, kedy takmer všetci veriaci pristupovali k sv. prijímaniu, kedy bolo vidieť na mnohých  nový pokoj, radosť, ako i vnútornú zmenu. Pán Ježiš je tieto dary ochotný dávať stále.

Pochopíme to, ak si pripomenie myšlienku, ktorú napísal Leon Bloy: „V živote veriaceho človeka jestvuje jediný smútok, že nie sme svätí.“  Mnohým, žiaľ, slovo svätý neimponuje, a preto ju môžeme chápať aj takto:  „Jestvuje jediný smútok,  ak sa ocitáme v ťažkom hriechu.“ P. Ježiš je kedykoľvek ochotný z tohto smútku nás oslobodiť.

Stojí za to premyslieť si, prečo P. Ježiš ustanovil sviatosť pokánia práve na Veľkú noc.  Vieme, že na Zelený štvrtok  ustanovil sviatosť oltárnu a  sviatosť kňazstva. Mohol ustanoviť aj túto sviatosť. Ale všetko to má Božiu logiku. Odovzdal ju ako prvý veľkonočný dar, ustanovil ju totiž pri prvom zjavení sa apoštolom a to  preto, aby sme pochopili, že Vzkrieseného Krista môže naplno oslavovať jedine duchovne vzkriesený človek, a taký sa môže stať predovšetkým skrze svätú spoveď.

Túto pravdu sa môžeme  učiť pochopiť na Márii Magdaléne. Bola hriešnica. Nebola šťastná. Pravý pokoj našla až po stretnutí s Ježišom, vo chvíli, keď jej odpustil hriechy. Tu si treba uvedomiť, že Cirkev  neoslavuje hriešnikov, ale to, čo mnohí ako Mária Magdaléna  dokázali. Nevrátili  sa k hriechu. Mária  to dokázala preto, lebo pochopila, že hriešna radosť nikdy neprevýši Boží pokoj. U nej nastal nový smútok, až  keď prišla k hrobu. Nemala vtedy ešte jasnú predstavu o zmŕtvychvstaní. Ona šla jednoducho k hrobu z vďačnosti. Chcela podľa vtedajšieho zvyku natrieť Ježišovo telo. Smútok u nej nastal preto, že hrob bol prázdny. Ako to teológovia pekne nazývajú, pocítila absenciu Ježiša. Keď uzrela Ježiša, v predstave,  že je to záhradník, sa ho spýtala: „Povedz mi, kam ho uložili, ja si ho vezmem.“ V tej chvíli prežíva niečo nádherné,  osobné. Ježiš ju oslovuje: „Mária.“ A vzápätí jej zveruje nové poslanie:  „Choď a povedz mojim apoštolom, že žijem.“   Ona spĺňa Ježišovu požiadavku. Stáva sa Veľkonočným človekom.

To je poslanie každého z nás. Stať sa ešte viac Veľkonočným človekom. Tým je každý, kto naplno prežije Zmŕtvychvstalého Krista a  stane sa ešte viac jeho svedkom. Možno jej tak trochu závidíme,  že mohla prežiť niečo osobné s Ježišom. Nemusíme závidieť. Aj my, ak hlbšie pochopíme, čo všetko môžeme prežívať, zistíme, že je to tiež niečo úžasne osobné. Stačí si predstaviť, keď pri spovedi kňaz nad nami vystiera ruku a hovorí slová: „Ja ťa rozhrešujem...“ Snažme sa počuť za tým naše meno – Jozef, Ján, Mária ja ťa rozhrešujem. A rovnako keď pristupujeme k sv. prijímaniu a kňaz nám hovorí: „Telo Kristovo“, pokúsme sa vtedy počuť,  akoby nám hovoril osobne: Ján, Jozef, Mária pre teba Telo Kristovo.

Čo je povšimnutia hodné,  Zmŕtvychvstalý P. Ježiš sa nezjavoval len v nejakých priestoroch, ale aj mimo a každý ho spoznával ináč. Emauzskí učeníci išli s ním dlho a spoznali ho, ako sa pekne píše v evanjeliu, až pri lámaní chleba. Aj my ako  dlho žijeme vzťah s Ježišom a spoznať ho, prežiť ho naplno môžeme a máme najmä pri lámaní chleba - pri prijímaní sv. prijímania. Dokážeme to, ak nebudeme zmýšľať, ako niektorí - idem na oplátku, ale ak čoraz viac uveríme, že  prijímame živého Krista.

Veľkonočným človekom  sa teda staneme, ak naplno prežijeme  Zmŕtvychvstalého Krista, ale aj ak naplníme jeho  výzvu: „Choď a povedz druhým, že som vstal z mŕtvych.“ Niekedy  nás trápi, že sa aj snažíme a možno najmä vo svojej rodine a nejde to. Netrápme sa, ak úprimne vydávame svedectvo. Ani  Márii Magdaléne najskôr apoštoli neuverili. Ona bola spokojná, lebo splnila Ježišovu výzvu. Ešte jedno je dôležité, a tu zároveň môžeme pochopiť,  nad čím všetkým sa dá rozjímať pri počúvaní veľkonočných evanjelií. Ježiš najskôr potešoval, až potom dával argumenty. Najskôr sa všade  prihováral:  „Pokoj vám!“, až potom dával argumenty:  „Pozrite moje ruky, nohy, duch nemá kosti...“ Hlbšie môžeme pochopiť tento jeho nádherný postoj   na Petrovi a  Tomášovi. Petrovi nevyčíta zradu, prvé slovo pre neho je „Pokoj aj Tebe.“. Podobne nevyčíta Tomášovi: Prečo si nebol pri prvom zjavení? Prečo si mal také neverecké  reči? Aj jemu sa najskôr prihovorí:  „Pokoj aj tebe.“ a až potom mu dáva možnosť „Vlož ruku do môjho boku...“

My to neraz robíme opačne. Chceme najskôr nasilu  presviedčať, vyčítať a zabúdame, že najskôr je potrebné odovzdávať radosť, pokoj, krásu života viery. Ak zatúžime mať aj my takýto postoj, je na mieste otázka,  kde brať silu k takémuto opravdivému životu viery.

Keď som bol nedávno na duchovných cvičeniach, oslovila ma veta exercitátora, ktorý nám povedal: „Predstavte si, že tento dom je teraz pre vás ateliér, v ktorom chce Boh formovať vaše kňazské životy.“ Podobným prirovnaním chcem aj ja povzbudiť vás. Predstavte si, že keď prichádzate každú nedeľu do kostola,  je to pre vás miesto, čo sa môže  stať pre vás ateliérom, v ktorom je možné  formovať naše životy viery. Pochopiteľne,  hlavným formovateľom je Boh. Kňaz napomáha formovať. Ale rovnako je potrebné mať ochotnú vôľu a  srdce,  lebo Boh nič nerobí  nasilu. 

Napokon sa povzbuďme takým  humornejším,  ale pre mňa silným zážitkom. Na Veľkú noc som sa u sestry stretol so synovcom a jeho ženou. Rozprávali mi,  ako boli doobeda v kostole. Ich ešte ani nie trojročná Zdenka sa zrazu vytrhla mame a odbehla. Po chvíľke sa vrátila, pozrela na mamu a povedala: „Nie je  tam. Vstal z mŕtvych.“ Až vtedy zistili, že ona sa išla pozrieť k hrobu. Totiž deň pred tým tam ešte videla sochu mŕtveho P. Ježiša. Teraz už nie. Poučenie pre nás dospelých je veľké. Keď dieťa takto túži po Ježišovi, hľadá Ježiša, čo my? Nezabudnime, Mária Magdaléna  mala lej jeden smútok, ktorý sa volal absencia Ježiša. Nech je to aj pre nás ten najväčší smútok.

A tak prežívajme toto vzácne obdobie naďalej  s jedinou túžbou,  stávať sa ešte viac Veľkonočnými ľuďmi, ktorí dokážu naplno prežívať Zmŕtvychvstalého Krista a ešte viac sa stávať jeho svedkami.  Amen. Deo Gratias, Ave Mária.

« Späť na úvod

Dnes je 24.10.2018

© 2010 v rámci projektu Fara.Sk