Farnosť
Púchov

oltár

Kázeň Mons. Michala Kebluška na slávnosť Božieho narodenia

Bratia a sestry!

Určite mi dáte za pravdu, že čo sa týka duchovného, prežívame silné a vzácne dni. Veď čo všetko sme prežili v Božom chráme počas posledných dní.

Na sviatok Nepoškvrneného počatia Panny Márie sme sa ako farnosť zasvätili pri všetkých sv. omšiach P. Márii, a tak sme prejavili túžbu žiť ďalší život ešte viac pod ochranou Božej Matky, ale najmä žiť jej príklad, jej vzor, jej čnosti. Videl som na mnohých z vás, s akým nadšením ste prežívali tento deň.

Potom sme pristúpili k vianočnej sv. spovedi, kde sme opustili aspoň na chvíľu to, čo je zlé, čo ničí naše duchovné životy, čo ničí našu krásu a dôstojnosť. Aj vtedy som bol svedkom toho, s akou pokorou ste mnohí prežívali túto chvíľu.

A teraz slávime najkrajšie sviatky – sviatky Božieho narodenia. A verím, že i teraz máte túžbu prežiť i tieto sviatky.

Tu je však potrebné položiť si otázku - Ako to dokázať? Predovšetkým musíme pochopiť a najmä prežiť túto chvíľu nielen ako niečo historické a citové, čo znamená, že si pripomenieme historický príchod Krista na túto zem a oslávime narodenie Krista mnohými vianočnými koledami a piesňami, čo je samozrejme dôležité. Ale, že urobíme všetko preto, aby aj nás sa dotkli slová, ktoré sme si vypočuli v evanjeliu: „Pravé svetlo prišlo na svet, aby ožiarilo každého človeka.“ A aby o nás neplatili tie smutné slová, čo sme tiež dnes počuli: „a medzi vlastných prišiel a vlastní ho neprijali.“ S takouto túžbou prežiť tieto chvíle, to sú pravé Vianoce.

Ako sa povzbudíme k tomu, aby sme sa i tieto Vianoce otvorili pre Krista ako pre pravé svetlo, ktoré môže priniesť do našich životov ešte viac pokoja a predovšetkým požehnania?

Ak si ešte pamätáte, pri zasvätení našej farnosti som bol veľmi diskrétny. Budem aj dnes. Poviem vám, čo ma oslovilo v posledných dňoch. Sú to dve udalosti - jedna, ktorú som prežil a druhá, čo som počul. Podelím sa s vami s oboma. Opäť prosím, aby toto nikto nechápal ako nejakú chválu, ide mi o povzbudenie pre vás. Nedávno som vďaka vybaveniu povolenia väzenského pána farára slávil sv. omšu v jednej väznici. Priznám sa, bolo mi tých chlapov ľúto. Iste urobili delikty, ktoré si zasluhujú trest. Vianoce bez najbližších, sú ťažké Vianoce. Pochopiteľne, chcel som ich povzbudiť k novému, hodnotnejšie mu životu. Ale zároveň som im chcel popriať požehnané sviatky. Spočiatku som nevedel nájsť správne slová. Vedel som, čo bude v ich vnútri. Tebe sa ľahko hovorí, si na slobode, v spoločenstve svojich najbližších. Vtedy mi napadol príbeh, ktorý som vám síce už voľakedy hovoril, ale poviem ho znova. Príbeh, ktorý opisuje Exupery. Na svojom malom lietadle previezol zo Sahary troch ľudí do krásneho horského prostredia. Nikdy nevideli kvitnúť rastliny, stromy, ale najviac ich dojal vodopád. Tak mohutný prúd vody. U nich pre pár kvapiek vody musia chodiť celé dni. Stáli a dívali sa na vodopád. Exupery, ktorému to zovšednelo, ktorý ho už toľkokrát videl, sa ich namrzený opýtal: „Dokedy tu ešte budete stáť?“ Pokiaľ to neprestane,“ odpovedali. On sa zasmial a povedal im: „Ale chlapi, to tu tečie už veľa rokov a ešte možno mnoho rokov bude tiecť.“ A oni vtedy povedali nádherné slová: „Tak potom je to zázrak.“

Po vypovedanom príbehu som sa pozrel na väzňov a povedal som im: „Chlapi, viem, že ľahko sa mi hovorí a praje vám požehnané sviatky. Ale vedzte, máte tu miesto zázračného vodopádu a tým je táto kaplnka, ak sa otvoríte v nej počas Vianoc Kristovi, ak zatúžite po novom živote, môžete mať silnejšie sviatky ako najbohatší a najslobodnejší, ktorí sa klaňajú len sebe a nie Kristovi.“

O koľko sa mi tento silný príbeh dá rozprávať vám, ktorí môžete žiť v slobode, v spoločenstve svojich najbližších a ktorí sa môžete každé Vianoce otvoriť pre ten najcennejší tok – tok Božích milostí a tými sú pre nás predovšetkým sviatosti. Že práve sviatostný život môže pre človeka, pre každú rodinu znamenať tak veľa môžeme pochopiť na sľúbenom druhom príbehu. Tí, čo ste sledovali trnavskú novénu v televízii Lux, ste ho už mohli počuť. Hovoril ho pri jednej sv. omši práve náš otec biskup Tomáš. V jednej farnosti v našej diecéze krstil manželom ôsme dieťa. Manželom sa tretie a štvrté dieťa narodili nevidiace. Siedme dieťa im zomrelo. Pri krste malá Alžbetka stále plakala. Prvé, čo dojalo p. biskupa bolo, že na konci sv. omše otec požiadal, aby mohol predniesť chválospev P. Bohu za svoju rodinu, za svoje deti, napriek tomu, že to nemajú ľahké. A druhé, čo ho dojalo bolo, keď sa ho po krste dve nevidiace deti opýtali: „Ujo biskup, vieš prečo naša sestrička celý čas pri krste plakala? Lebo keď sme ju pri krste nemohli vidieť, aby sme ju mohli aspoň počuť.“

Ani my P. Boha na vlastné oči nevidíme, ale môžeme ho počuť znova a znova, najmä počas tak vzácnych sviatkov, aké sú tieto. Počuť ho môžeme predovšetkým v hlase Ježišovho evanjelia, ako i v našom hlase svedomia, ak si ho nenecháme otupiť. A preto tak, ako ste s veľkým nadšením prežívali zasvätenie našej farnosti Panne Márii, ako ste s veľkou pokorou prichádzali na svätú spoveď, tak s rovnakou túžbou prežívajte, prežívajme i tieto naše krásne sviatky. Ak to dokážeme, potom, aj keď to bude možno neraz aj ťažšie v našich rodinách, ako to bolo v spomínanej rodine, ale nebude tak nikdy chýbať to najcennejšie, to, čo sa volá Božie požehnanie a čo vám všetkým zo srdca prajem. Amen

« Späť na úvod

Dnes je 25.5.2017

© 2010 v rámci projektu Fara.Sk