Farnosť
Púchov

oltár

Alan Ames - Príbehy lásky

Je ich v tomto dielku zaznamenaných vyše 50, sú inšpirované, vlastne podané P. Ježišom a Pannou Máriou Alanovi Amesovi a pred napísaním ich prekonzultoval s duchovným vodcom o. Gerardom Dickinsonom z Austrálie. Každý život na zemi sa môže stať ďalším príbehom lásky zapísaným do Ježišovho srdca. Všetky tieto sú vynikajúce a tu je niekoľko inšpirujúcich ukážok:

*Bol istý muž, silný, nikoho nepotreboval, spoliehal sa na seba. Ochorel a potreboval pomoc druhých. Bol iný muž, slabý, neschopný, ale vždy sa obrátil na Boha o pomoc. V jeden deň sa títo dvaja muži stretli a silný muž teraz prijal od slabého pomoc a čudoval sa a hovorí slabšiemu: „Odkiaľ berieš tú silu?“ Hovorí: „Dáva mi ju Boh ako dar, o ktorý sa delím s inými. Nezáviď mi, len sa obráť na Boha a dá ti ako dáva mne. On má dosť sily pre každého“. 12.

*Raz, keď som sa rozprával so skupinou mojich učeníkov, jeden sa spýtal: „Pane, si Mesiáš?“. Odvetil som otázkou: „Čo si myslíš ty?“ Jeho odpoveď: „Neviem, si dobrý, svätý“. Pozrel som mu do očí a povedal som: „Pozri do svojho srdca, čo cíti, keď si blízko mňa. Odstráň všetky obavy, starosti a pochybnosti a zameraj sa len na to, čo ti hovorí srdce“. „Srdce mi hovorí, aby som ostal po tvojom boku, lebo keď nie si nablízku, bolí ma a túži byť blízko teba,“ odvetil „ale aj tak nepoznám odpoveď.“ „Je tam, ak budeš počúvať a dovolíš svojmu srdcu viesť ťa. Bolesť, ktorú máš vo vnútri, je bolesťou, ktorú má každé srdce, lebo chce byť blízko Boha. Myšlienky, ktoré máš, a ktoré zakrývajú tieto pokyny tvojho srdca, sú myšlienkami, ktoré sú v ňom, aby zakrývali pravdu. Tvoja odpoveď je v tvojom srdci; je veľmi dobre viditeľná, ale ako mnohí, dovoľuješ svojim myšlienkam, aby ťa miatli“ odvetil som. „Ako ich premôžem? Zdá sa, že sú tam stále,“ pýtal sa úprimne. „Pros Ducha Svätého, aby ti dal dar vidieť. Pros Otca, aby ti daroval poznanie, ktoré hľadáš a modli sa, aby odpoveď dostali aj ďalší.“ 25.

*Keď sa dvere otvorili, muž uvidel usmievajúcu tvár svojej manželky. „Už si doma drahý! Trvalo to dlho, ale nateraz si už doma“ pošepla mu do ucha s jemnou láskou v každom slove. Obaja stáli vo verajach niekoľko minút sa objímajúc. „Ocko“ volal hlas zvnútra domu. „Ocko, si tu?“ „Áno synček, už som doma. Už idem“. A išiel za ním do prvej izby, kde ležal v posteli, nemocný. „Ocko, som rád, že si už doma, chýbal si mi“. Muž ho pobozkal na líce a povedal: „Aj ja, synček, aj ty si mi chýbal“. „Už viac neodídeš, ocko?“ opýtalo sa dieťa takmer prosíkavo. „Nie, synu, sľubujem, už ťa nikdy neopustím.“ Keď sa najedli, dieťa povedalo obom rodičom: „Pomodlime sa spolu ruženec, ako sme sa zvykli spolu modlievať.“ Všetci traja sa zjednotili v modlitbe ako rodina. Po modlitbe otec povedal: „Po modlitbe sa vždy cítim dobre. Práve modlitba mi vo väzení pomáhala ísť ďalej...a rozhovory s kňazom. A samozrejme aj tvoje návštevy, miláčik. „Ja som ťa vôbec nemohol prísť navštíviť, je mi ľúto“ ospravedlňoval sa chlapec. „Ty nemusíš nič ľutovať. Bola to moja chyba, že som bol vo väzení.“ „Ale ty si to urobil k vôli mne,“ povedal chlapec. „Tvoja choroba nie je žiadna výhovorka na to, aby som porušil zákon. Na hriech nejestvuje žiadne ospravedlnenie,“ vysvetlil muž. „Nebola to len tvoja chyba,“ miernila ho žena. „K zločinu ťa priviedla núdza a zúfalstvo... „Trvalo mi to dlho, než som pochopil, čo kňaz povedal, až raz v jeden večer som vedel, že Boh ma miluje a odpúšťa mi.“ „Keď som toho muža – doktora zranil, bol som taký zúfalý, že som myslel len na nášho trpiaceho syna... „Keď som šiel do nemocnice, aby som tam ukradol liek a keď sa ten doktor snažil ma zastaviť, myslel som len na to, ako liek získať. Zahnal som sa a viem, že som to nemal urobiť. Nepredpokladal som, že môj úder bude taký silný, že mu prerazí lebku. A prinieslo to len viac bolesti, vôbec to nepomohlo. Ten doktor bol v bezvedomí dlho a jeho rodine trpela, všetko k vôli môjmu zúfalstvu, hnevu, hriechu... Odteraz sa budem snažiť napraviť... „Vieš, náš syn má už pred sebou len niekoľko mesiacov života ... Vtom bolo počuť klopanie na dvere. „Idem otvoriť“ odvetil muž. „Tak už ste doma“ povedal prichádzajúci muž. Prekvapenie, bol to doktor. „Pán doktor nás často navštevoval, kým si bol preč“, povedala manželka, „prinášal liek a staral sa o nášho syna celkom zdarma, je dobrý.“ „Ale ja som vás takmer zabil, pán doktor,“ povedal muž a sklonil hlavu od hanby. „Konali ste v zúfalstve, v takej situácii by som asi aj ja taj konal,“ odvetil lekár. „Je mi ľúto, prosím odpustite mi“. „Už som odpustil“ usmial sa lekár. „Viete, keď ste ma udreli, celý môj život sa zmenil. Predtým som tých, čo nemali peniaze, považoval za ťarchu pre spoločnosť a ignoroval som ich. Liečil som bohatých pacientov za veľké peniaze, ale nikdy som nebol šťastný. Čo ste ma udreli, bol som dlho maród v posteli a uvažoval som, aký prázdny bol môj život, i keď v pohodlí. Raz prišla vaša manželka na návštevu a vysvetlila mi vašu situáciu. Pomyslel som si na môjho syna a uvažoval som, čo by som urobil ja na vašom mieste. Som si istý, že by som si liek vzal ako vy. Vaša manželka mi nechala Bibliu na čítanie. Čítal som ju aj pred tým, ale nič; ale teraz, akoby to ožívalo. Začal som si uvedomovať, že je to zlé, keď niektorí musia trpieť kvôli svojej chudobe, kým iní majú prebytok. Rozhodol som sa, že časť svojho času budem venovať starostlivosti chudobným, ktorí nemajú na to. Vaša manželka prijala moju pomoc a nakontaktovala ma na ďalších chudobných, ktorých navštevujem a liečim a som šťastný. „Ako sa má váš syn dnes?“ Lekár vyšetril chlapca. Otec sa spýtal: „Je pravda, že už má len krátky čas života?“ Lekár prikývol „možno dva-tri mesiace. Je mi to ľúto. Všetko je teraz v rukách Božích.“ „Tak potom je v dobrých rukách“ usmiala sa žena a muži prikývli. „Sú to tie ruky, ktoré som cítil okolo seba, keď som ležal v nemocnici a priniesli mi útechu a veľa sily,“ povedal lekár. „A sú to tie isté ruky, ktoré som cítil okolo seba vo väznici“ povedal otec. „Tie ruky, ktoré ma udržovali v bezpečí v mojich chvíľach samoty a ruky, ktoré priviedli vás pán doktor, aby ste mi pomáhali so synom, ruky, ktoré priviedli manžela bezpečne domov, ruky, ktoré vám obom dali nové srdcia, ktoré prinášajú radosť...“ „Mami, ocko“ ozval sa výkrik a všetci traja sa ponáhľali k chlapcovi. „Čo je synček?“ „Videl som dve ruky vo vzduchu a ony ma dvíhali“ povedal usmiaty chlapček, „a len čo som na vás zavolal, zmizli.“ 123.

*Najväčšia láska zo všetkých. „Myslíš, že je to pravda?“ spýtal sa istý muž priateľa, „myslíš, že je to ON?“ pokračoval. „Neviem, niektorí vravia, že je, kým iní hovoria, že nie“ odvetil priateľ. „Ak by to bol ON, určite by im nedovolil, aby Mu toto robili,“ zamýšľal sa muž. „Kto vie, aký má Boh plán s každým z nás?“ povedal priateľ, keď pokrčil plecami. „Prečo mu toľkí ubližujú a vysmievajú sa Mu? Počul som, že robil len dobré veci: uzdravoval chorých, kŕmil hladných a obdarúval núdznych. Prečo sa na neho tak hnevajú? Nedáva to zmysel,“ spýtavo hovoril priateľ. „Vieš, ako je to. Ak ohrozuješ moc a autoritu niektorých v dnešnom Izraeli, riskuješ vlastný život. On to robil, teraz platí za to cenu“ vyhlásil priateľ. „Nezdá sa mi to byť spravodlivé, že by tak mali zaobchádzať s dobrým človekom,“ povedal muž a kýval znechutene hlavou nad tým, čo sa dialo. „Povedal, že je Mesiáš a povedal, že je Boží Syn, preto ho križujú,“ vstúpil do rozhovoru ďalší muž z davu. „Možno Boh chce, aby sa toto stalo, aby Jeho Syn zomrel z dôvodu, ktorý ešte nechápeme,“ povedal priateľ. „Pozerá sa na mňa,“ povedal prvý muž. „Nie, pozerá sa na mňa,“ naliehavo tvrdil priateľ. „Nie, pozerá sa na mňa,“ povedal chlap z davu. „Možno sa pozerá na nás všetkých“ povedal prvý muž a ostaní súhlasne prikývli. „Jeho oči akoby prenikali do mojej duše“ povedal prvý muž a začal plakať. „Aj do mojej,“ povedal priateľ i muž z davu a aj oni začali plakať. „Poďme sa zaňho modliť“ a oči mali upreté na Ježiša, padali na kolená a volali k Ježišovi: „Odpusť mi, je mi ľúto...“ V tom Ježiš zdvihol hlavu a zvolal: „Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo činia.“ Prvý muž s očami upretými na Ježiša povedal tým dvom: „Je to ON, je to Mesiáš.“

« Späť na úvod

Dnes je 24.2.2019

© 2010 v rámci projektu Fara.Sk