Farnosť
Púchov

oltár

Alzheimerova nemoc - šanca na väčšiu ľudskosť

Táto nemoc sa stáva spoločenským problémom napriek lekárskemu pokroku.

Návrat ku kresťanskej podstate.

(Informácia je užitočná pre ošetrovateľov tejto choroby, ale i pedagógovia a rodičia pre výchovou deti si tu nájdu svoje, a aj takí, ktorí sú pred dôchodcovským vekom, ale vo viere sú vlažní alebo dokonca ateisti).

Alzheimerova nemoc nie je nevyliečiteľná, ešte nie. Možno sa blížime k téme s aforizmom kolumbijského filozofa a esejistu Nicolása Goméza Davilu, ktorý povedal: „Opravdivé problémy nemajú žiadne riešenie, len svoje dejiny.“ Riešenie by sa mohlo nájsť v budúcnosti, ale teraz sa zdá, zo súčasného pohľadu, že sa bude problém len zväčšovať. Niektoré čísla by to mohli len podtrhnúť: Dnes máme podľa údajov Nemeckej Alzheimerovej spoločnosti 1,4 miliónov pacientov s touto nemocou v Nemecku, za desať rokov to bude podľa odhadov odborníkov najmenej dva milióny. A to neplatí len pre Nemecko. Rýchle starnutie populácie v Európe umocňuje tento problém v celej EÚ. Podľa odhadov ALCOVE (Alzheimer Cooperative Valuation in Europe) a pracovnej skupiny, ktorých členovia pochádzajú z 19 štátov EÚ, existuje v súčasnosti asi sedem miliónov pacientov a v roku 2035 ich bude najmenej jedenásť miliónov. Alzheimerova nemoc sa stane masovým problémom – pre zdravotnícke systémy, pre opatrovateľské služby, pre rodiny. Otázka je: Keď sa nedá liečiť, neexistuje žiadne riešenie, ako sa postaviť tomuto problému? Ako sa s tým vyrovná táto spoločnosť?
U základných otázkach, ktoré sa týkajú súžitia ľudí, je väčšinou zmysluplné opýtať sa dejín. Starí Gréci mali zhruba dva spoločenské modely: súhlasný model a konfliktný model. Pre Aristotela bolo priateľstvo väzbou spoločnosti. „Priateľstvo je to najpotrebnejšie v živote,“ povedal vo svojej nikomašskej etike a ako najlepší spôsob priateľstva, menoval ten, pri ktorom si oba priatelia želajú nezištné a zdarma spoločné dobro. To je trvalejšie ako také priateľstvo, v ktorom priatelia spolu žijú len k vôli nejakej výhode. Rozumie sa, je samozrejme, že správna forma priateľstva spočíva na láske, a to v klasickom zmysle, ako to o 1500 rokov definoval Tomáš Akvinský: Chcieť niekomu konať dobro.
Pred takou základnou otázkou stojí ten, kto sa stará o nemocného Alzheimerovou chorobou. Podľa súčasných mieritok sú títo nemocní pre spoločnosť nepotrební. Nemajú žiadnu novú pamäť. Mozgové organicky podmienené obmedzenie predovšetkým intelektuálnych schopností, ako i časové, miestne ako i situačne - orientačné im odoberá výkonnosť, nemôžu už pracovať, podávať žiadny výkon, len ešte stoja peniaze. To je, ako popisuje Manfred Luetz vo svojom bestselleru Irre – wir behandeln die Falschen (Omyl – ošetrujeme tých nesprávnych), „pokušenie ukázať týmto ľuďom východisko. Zodpovedná organizácia vo Švajčiarsku ich menuje Exit, tá vyradeným ľuďom urovnáva cestu k smrti. V takej chladnej diktatúre, ktorá je založená na svojich počítačových vlastnostiach pyšných zdravých, nie je miesto pre citové, slabé, citlivé osoby a nemocné demenciou.“ Ale, ako hovorí Luetz, „tie vlastné ľudské schopnosti, láska, dôvera, miernosť, milosrdenstvo, vďačnosť, radostnosť, solidarita, radosť, šťastný život u vedomia neopakovateľnosti každého okamžku, ostávajú tiež u nemocných demenciou dlho zachované.“ Z toho vyplýva: Starať sa o nemocných Alzheimerovou nemocou nie je možné bez priateľstva, nie je možné bez lásky.
Ale keď títo nemocní už nie sú schopní rozpoznať dobro, ktoré im človek chce dať, keď už nevidia a nepoznávajú , kto, ktorý priateľ, ktorá milovaná osoba im chce poskytnúť nezištne dobro, má to ešte nejaký zmysel? Má. Táto otázka po zmyslu existujúceho alebo končiaceho života bola položená zakrátko po vojne. V roku 1949, keď ľudia ešte trpeli hladom a chceli prežiť, keď ešte pamäťou plynuli obrazy ohňa a keď bolo jasné ako prameň horskej vody, kde môže viesť blud ideológov a zbabelosť dobrých, v tej dobe vydal Romano Guardini malý spis o práve kľučiaceho sa ľudského života. A v odstavci s nadpisom Rozhodujúce stanovisko píše: „Konečná odpoveď spočíva v poukázaní na skutočnosť, že dozrievajúci život je človek. Človeka ale nesmieme zabíjať, keď sa nemôže brániť...a dôvod pre to spočíva v dôstojnosti jeho osoby.“ A potom rozvíja reťaz príčin ešte ďalej. Cituje: „Človek nie je nedotknuteľný preto, že žije a má právo na život. Také právo by malo tiež zviera, pretože to žije tiež tak...ale život človeka je nedotknuteľný preto, pretože je osoba.“ Potom definuje Guardini tento pojem a pokračuje: „Osoba je schopnosť k sebaurčeniu a k sebazodpovednosti: k životu v pravde a v mravnom poriadku. Nie je povahy psychologickej, ale existenciálnej. V podstate nezávisí ani na starobe, ani na nadaní, ale na duchovnej duši, ktorá je v každom človekovi. Personalita môže byť neuvedomelá, ako u spiaceho. Napriek tomu je tu a musí sa ctiť. Môže byť nerozvinutá ako u dieťaťa. Napriek tomu si zasluhuje mravnú ochranu. Je dokonca možné, že vôbec nevstúpi v činnosť, pretože pre to chýbajú fyzicko – psychické predpoklady, ako u duševne nemocných alebo u idiotov. Tým sa ale odlišuje civilizovaný človek od barbara, že si ich váži i v tomto zahalení. Táto osobitosť dáva človekovi jeho dôstojnosť... Úcta pred človekom ako osobnosti vedie k požiadavkám, o ktorých sa nemá diskutovať. Dôstojnosť, ale tiež blaho, ba nakoniec trvanie ľudskosti závisí na tom, či sa tak deje. Ak sa o dôstojnosti začne pochybovať, skĺzne všetko do barbarstva.
Pochopiť jednotlivého človeka ako osobu, ako dieťa Božie, nezávisle na majetku a výkonu. V tom spočíva zmysel i výkon nemocných na Alzheimerovú chorobu. Núti nás to k úcte dôstojnosti, tým k ľudskosti. Apelujem na našu schopnosť nezištnej lásky. Tým sa zabraňuje skĺznutiu do barbarstva. Svojou prítomnosťou nám pripomínajú ľudský postoj, bez ktorého by sme mohli zabudnúť na náš civilizačný štandard a náš pokrok. Vrhajú nás nazad ku kresťanskému jadru spolužitia. Oni nevedia, čo činia – a práve preto sme im dĺžni poďakovanie.
Ako môžeme vyrovnať tento dlh vďačnosti? To je téma terapii, a tu sa už pohybujeme v  interdisciplinárnej šedej zóne, možno dokonca v mínovom poli kompetencii. Isté je toto: Nemoc sa vyznačuje tým, že nová pamäť, ktorá je tak dôležitá pre bežný život, slabne a nakoniec sa stratí. Naproti tomu funguje stará pamäť lepšie ako u zdravých ľudí. Krásny príklad k tomu ukazovala nemecká televízia ARD začiatkom mája 2013 v jednom reportážnom dokumente novinára SWR Wolfganga Lucka. Jedna pacientka v Dedine zabudnutia v Thajsku, kde desať nemocných Alzheimerovou chorobou boli opečované behom jednej hodiny troma osobami, si priali od návštevníka novšiu pamäť. Myslela presnejšie novú pamäť. Bola to Švajčiarka, hovorila plynule anglicky, pretože vyrástla v Anglii (stará pamäť), zabudla ale, čo jej povedali pred pol hodinou.
Stará pamäť funguje, nová pamäť vysadila. To je vklad pre niektoré terapie. Napríklad liečbu v záhrade, alebo liečbu hudbou. Tieto oživujú cez zmyslové vnímanie ako vôňa a posluch vzpomienky zo starej pamäti. Vôňa čerstvých jahôd, kytica kvetov z ružového kríčka alebo melódia starého šlágru..., ktoré tiež u nás zaznejú v mozgu, keď počujeme už len titul. Všetky tieto vzpomienky sú vzácne na city, budia spojitosti, ktoré pochádzajú napr. z neskoršej mladosti, z doby zamilovanosti, možná ale tiež z detstva, z doby nezaťaženosti, domova a bezpečia, z doby malého alebo veľkého šťastia. To nemusí byť len šláger. Marlies Schultke, protestantská farárka vo farnosti Najsvätejšej Trojice v Charlottenburgu slúži už deväť rokov bohoslužbu špeciálne pre dementných ľudí s úspechom. Lavice sú stále plne obsadené. Keď zvonia zvony a varhany hrajú, vzpomínajú si starí ľudia napríklad na svoju konfirmáciu alebo iné návštevy bohoslužieb. To sú vzpomienky na mladé roky a tak stačí len zaklepať, „oni to teda počujú“ hovorí Schultke. Oltárny priestor je pri týchto bohoslužbách zaplnený veľkými obrazmi, ľudia sú v oblečení dvadsiatych rokoch a pri každej bohoslužbe sa spieva pieseň „Vieš, koľko hviezdičiek svieti“. Pani Schultke hovorí: Jeden muž, ktorý trpel afaziou, úplnou stratou reči a vlastne vôbec nemohol hovoriť, spieval naraz s ostatnými, potom ovšem znovu prestal spievať, ale mohol, podnietený vzájomnosťou.
Sluch, chuť, vôňa, všeobecne zmyslové orgány , ktoré človek rozvíja ako prvé, a to ešte v tele matky, utvárajú osobnosť veľmi zavčasu. Obľúbenou piesňou novo narodeného kojenca je ta pieseň, ktorú si pospevovala matka v tehotenstve. To je to najdôležitejšie a uvádza dieťa najskôr do spánku. Toto pôsobenie je možné rozvinúť snáď tiež vo vysokom veku. Elmar Trapp, vedúci duchovnej starostlivosti o starých v Kolíne, má vo svojom konceptu bod „stretnutie u postele starých ľudí“. Chce zaviesť „obrad na dobrú noc“, ako hovorí, „nájsť, akú obľúbenú modlitbu alebo pieseň nemocný má“. City sú architektmi mozgu, napísal Stanley Greenspan, priekopník výskumu spojenia. Tie sú, keď chceme, architektmi vzpomienok, architektmi neskorého šťastia.
Telo má určite tiež pamäť – a výskum mozgu na to mnohokrát poukázal. Neurobiolog Joachim Bauer z Freiburgu k tomu napísal knihu Das Gedächtnis des Koerpers (Pamäť tela). Patrí k rade amerických neurobiologických štúdii, ktoré zisťujú, ako na to poukazuje nositeľ Nobelovej ceny Eric Kandel, že nové objavy o spojení medzi „mind“ (duch) a „brain“ (mozog) vyžadujú zmenu myslenia v lekárstve. Tu všetko, čo duševne konáme, duševne cítime a vo vzťahoch vytvárame, nachádza odraz v telesných štruktúrach; lekárstvo pre „telo bez duše“ by dávalo práve tak malý zmysel ako psychológia pre „dušu bez tela“. Joachim Bauer popisuje v tomto zmysle fascinujúcu skutočnosť, že totiž činitelia, ktoré sú riadené génmi a môžu ovlivňovať zdravie, z podstatnej časti prichádzajú z medziľudských vzťahov. Všade tam, kde sa množstvo a kvalita medziľudských vzťahov zmenšuje, zvyšuje sa riziko nemoci. A medziľudské vzťahy, to znamená práve tiež emócie. Mohlo by sa tiež povedať: Lásku. Povedané slovami z jeho knihy Princip Menschlichkeit (Princíp ľudskosti): „Sme - z neurobiologického hľadiska – bytosti založené na spoločenskej ozvene a spolupráci.“
Tento poznatok, ľahko pochopiteľný i pre laikov, je podkladom pre mnohé liečebné modely. Je to vlastne ako u malých deti, v chladnej reči politiky sa nazýva U-3. Tiež oni nemocní majú sotva dosah k novej pamäti, žijú z podpory a aktivity. Teda z komunikácie a zamestnania. To je tiež princípom záhradnej liečby. Zmyslové vzpomienky – vôňa, sluch a chuť, ktoré sa človek naučil najskôr (ako prvé), budú vyvolané a bude podporené to zmyslové, motorika a sústredenosť. Dotýkanie a cítenie rastlín, modelovanie zeme a to všetko pod šírym nebom. Skúsenosť prírody spojená s komunikáciou, to zmyslové a emocionálne pri ošetrovaní rastlín a potom ešte zážitok z úspechu pri zbere (úrody), to robí radosť a pocit uspokojenia. Thomas Haase, rektor Vysokej školy pre poľnohospodársku pedagogiku a životné prostredie vo Viedni, odkazuje na štúdie, že v „geriatrii sa nasadením záhradnej terapie zmenšil zreteľne príjem antidepresiv a hybnosť ostala zachovaná dlhšie.
Samozrejme, vieme tiež, že pacient s Alzheimerovou nemocou v neskorom štádiu všetko zabúda, nevie už, kto je, aké je dátum, ako sa menuje ošetrovateľka, ktorá sa o neho denne stará. Žije v úplnej prítomnosti. A nie je práve toto pre nás nesmierne cenným poukazom? Žijeme v predstave, že musíme odbúrať minulosť a nastoliť budúcnosť. Ale nie je život prítomnosť, to, čo tu a teraz? To nemá nič spoločného so životnou filozofiou v štýle „carpe diem“. Človek musí plánovať, aby tvoril, obzvlášť keď má rodinu alebo zodpovednosť za iných ľudí. Ale v tomto plánovaní má mať miesto tiež bezúčelnosť, čas, ktorý nie sú peniaze. To nám hovoria títo alzheimerovskí blížni. Rozhovor, nezištne venovanie sa, úžas z poznania, všetko toto nazývali Gréci voľnou chvíľou, odpočinkom a to bol pre nich vrchol života. Schola, od tohto slova pochádza slovo Schule (škola), je latinské slovo pre grécke slovo múza. Pri preklade z gréčtiny do nemčiny sa prekrútilo niečo základné. U Aristotela znamenalo, že centrom našej kultúry musí byť múza, odpočinok, nie práca. Múza ako základ západnej kultúry. Človek má byť, tak píše vo svojej Metafyzike, „nemúzicky“, teda zamestnaný, pracujúci, „aby mal múzy“. Človek má pracovať, aby žil, dá sa vyjadriť nejak pozmenene, v našom totalitne-ekonomickom svete práce. Tuto starú náuku alebo životnú múdrosť nám pripomínajú nemocní Alzheimerovou nemocou.
Pokiaľ je to tak, je to dobre. V praxi sa však nemysli vždy na Aristotela. Jeden praktik, predtým vedúci sociálneho úradu v Bonne. Dieter Liminski, mal motív: „Kvalita nejakej spoločnosti sa spozná podľa toho, ako zachádza s menšinami, so starými a dementnými, s postihnutými a nemocnými.“ Tu má spoločnosť, teda tiež štát vo vlastnom záujme povinnosť pomôcť nielen nemocným, ale tiež príbuzným postihnutého. Taktiež to je časť prítomnosti. Každý potrebuje, už k vôli spoločenskej situácii, tiež svoje vlastné miesto ústupu, nemocní zasa podľa svojho stupňa postihnutia ošetrenie v priebehu dňa. Naráža tu ľudskosť na svoje hranice? Guardini videl „neľudskosť človeka“ v bezprostrednej súvislosti so zabudnutím človeka a Boha a použitím takmer veliteľskej, ale tiež zavádzajúcej technológie. To je moderné barbarstvo, druh Alzheimerovej choroby moderných civilizácii.
Politické diskusie o tom práve začínajú. Budú čím ďalej hlasnejšie. Existujú tiež šťastné, vydarené iniciatívy medzi politikou a vedou. Rada sympózií, vyvolané profesorom Wolfgangom Mohníkom k otázkam výskumu rakoviny, sa zaoberala na svojom 11. sympóziu v máji v Berlíne dvoma aktuálnymi „epidémiami“: Alzheimerom a rakovinou prsníka a poukázala tiež na ľudské a spoločenské následky predovšetkým u Alzheimerovej nemoci.
Dekadenti boli už v dobe Aristotela. Sofisti propagovali konfliktný spoločenský model. Vlastný úžitok bol prvoradý. Thrasymachos bol jedným z nich. Čo je technicky prevediteľné, to sa urobí, bez ohľadu na straty, to bolo jeho krédo. Je to model brutality, represie. Tiež dnes môžeme povedať: Starý spor o spoločenský model nie je rozhodnutý.
Ako budeme zachádzať s nemocnými Alzheimerovou nemocou alebo vôbec so slabými, tým sa rozhodne o tom, či ostaneme solidárnou ľudskou spoločnosťou, alebo skĺzneme do represívnej, barbarskej spoločnosti. Človek je schopný obidvoch alternatív, to ukazujú dejiny.
Aby sme spomenuli ešte Nicolasa Goméza, problém prechádza celými dejinami. Súčasný život, prítomnosť nemocných Alzheimerovou chorobou nám ukazuje na dobré časy dnes i v dejinách – a poukazuje na možné stupňovanie, na snáď ešte lepšie časy.

Alzheimerova nemoc v číslach – fakty i prognózy – z Nemecka:

  1. 200 000 nových onemocnení každý rok
  2. 1,4 miliónov pacientov žije v súčasnosti
  3. 2 milióny ich bude pravdepodobne v r. 2025
  4. 6,8 miliónov ich je dnes v Európe
  5. 11 miliónov ich bude v r. 2035
  6. 95% z nich sú starší ako 65 rokov
  7. 7 rokov je priemerne trvanie nemoci do smrti
  8. 60% zo všetkých dementných onemocnení sú ľudia s Alzheimerovou chorobou
  9. 50% všetkých, viac ako 90 ročných, majú alebo budú mať Alzheimerovu

Z časopisu Der Fels 7/2013 od Jurgena Liminského, uverejnené vo Světle 29/2013.

« Späť na úvod

Dnes je 24.6.2018

© 2010 v rámci projektu Fara.Sk