Farnosť
Púchov

oltár

Cez červený očistec

Z tejto knihy sme si vypočuli na LUMENE príbehy a spomienky svedka, ktorý ako 19.ročný študent od Zvolena bol deportovaný do pracovného tábora na Sibír.
V tajšetskom Ozerlágru bol aj starý báťuška. Opýtal som sa ho, za čo ho zavreli. Hovorí: Povedal som, že vojna je dielom diabla a vyhrá ju ten, kto je k nemu bližšie primknutý, kto sa na ňu lepšie pripravil, kto sa naučil lepšie zabíjať. Ale ty si mladý, prežiješ, vrátiš sa domov. Aj u vás bude vládnuť komunizmus. – Oponoval som, že u nás ich je tak žalostne málo, že nemajú šancu dostať sa k moci. – Ó, dostanú sa, marxizmus prejde celým svetom. U nás, v krajine sovietov sa marxizmus udrží 70 rokov, tri generácie. Ale ty braček nie si tunajší, si Slovák, si veriaci?, vieš sa modliť? Aj Vieruju? Tak začni. Spolu sme sa modlili. Potom baťuška zbožne odriekal ďalšiu modlitbu, ktorá ma šokovala:“Všemohúci Bože, odober z tohto nevinného mládenca kliatbu, ktorú si uvalil na jeho národ za donebavolajúci zločin na Božom služobníkovi, ktorý svoj národ viedol aj v najťažších chvíľach, pod ochranou Bohorodičky. Ako jediný panovník na svete prinášal Ti každodenne na oltári čistú, svätú obetu za svoj ľud aj za svojich nepriateľov. Bol to mučeník. – Oponoval som, že ho popravili za politiku. – Ó nie, umrel ako kňaz, mučeník. Tajne sa viedli všelijaké debaty, boli tu ľudia rôznych národov a krajín, aj moslimi, Kurdi, Japonci. Jurij M. Borbitt hovorí: Bol som riaditeľom najlepších hotelov na Ukrajine. Štáb mi zveril mimoriadnu úlohu: Uspenský chrám L. Pečorovskej v Kyjeve vyhodíš do vzduchu, keď tam bude mať omšu slovenský prezident s jeho fašistickou vládou. Splnil som rozkaz, ale schválne som vyčkal dvadsať minút po tom, ako váš prezident „pop“ sa tam pomodlil a všetci opustili túto najvzácnejšiu svätyňu. „Vot“.
Po rozhovoroch s uväznenými starými Rusmi som zistil, že beštiality revolúcie boli hotové peklo. Čo všetko tento bohabojný ruský ľud musel zažiť. Ďalší hrozný tragický príbeh vyrozprával mlčanlivý „Samotár“. Tento Samotár, bandita s obrovskou silou, s vytetovaným ukrižovaným Kristom a jeho osudný stret s „blatnými“ je na strane 106. – Iný príbeh hovorí Gríša Solovjev: Na Slovensku som pôsobil od r. 1939 ako rozviedčik. Zastrelil som kapitána Figuliho v D. Kubíne, chodil mi za frajerkou v Lúkách pod Makytou, preto som tu. Povedal to chladnokrvne, cynicky, preto som sa toho zabijaka stránil. Akoby spod zeme, zaznel krásny zborový spev. Vonku, v snehovej jame , učupení a pritúlení jeden k druhému spievali nábožné piesne, melodické, ukrajinské. Potom jeden z nich, mladší ako ja, spamäti prednášal citáty z Biblie. Bol som ohromený jeho znalosťami a hanbil som sa, ja gymnazista, kde som za týmto jednoduchým chlapcom Vitekom, ako ďaleko sme my ostatní kresťania vzdialení od takejto prvobytnej kresťanskej spoločnosti. Ja som po príchode z práce utekal rýchlo sa najesť, a oni modliť sa. Za drsnej studenej sibírskej zimy až po spoločných modlitbách začali večerať zo spoločnej misy s nevídanou ohľaduplnosťou. Plakal som od dojatia.Vznikali tu i priateľstva , niektoré na celý život.
V čo sme už neverili, naraz prišlo, návrat domov, Čechoslováci, Poliaci, Maďari, Rumuni, Bulhari, Sudeťáci. V troch vagónoch nás presunuli do sústreďovacieho tábora Poťma, tu sme v nude čakali 5 mesiacov. Raz náš Dušan a ten Rumun ležali pod stromami horeznačky a hľadeli do koruny stromu a občas sa prekrikovali: „Cé 5, gé 5 – Dé 6, slon cé 6“. Úžasné, títo dvaja hrajú bez šachovnice šach, ostatní ich napodobňovali s figúrkami. Dušana obdivujem, bolo to chatrné chlapča, dával som mu 4 týždne života, ale on veril v šťastný návrat domov, v tábore sa učil cudzím jazykom, bol húževnatý a to ho zachránilo. Málo sa nás vrátilo, mnohí tam zahynuli v ťažkých podmienkach.

Z kresťanskej knižnice, Púchov, 2007.

« Späť na úvod

Dnes je 22.9.2018

© 2010 v rámci projektu Fara.Sk