Farnosť
Púchov

oltár

Corpus Christi – Sväté prijímanie a obnova Cirkvi

Túto knihu napísal biskup Athanasius Schneider, narodený v r. 1961, pokrstený tajným kňazom v Kirgizstanu deportovaným nemeckým rodičom. V Ríme získal doktorát teológie. Teraz pôsobí v Kazachstane a je predsedom liturgickej komisie. V časoch jeho detstva Cirkev tu bola prenasledovaná, deti katechizovala služobnica Božia Gertrúda podzemným apoštolátom, aj štvorročného ťažko chorého Petra Schmidtleina, ktorému podzemný biskup A.Chira podal prvé sväté prijímanie, keď mal štyri a pol roka, lebo chlapec mal túžbu a patričné znalosti. V dome Smidtleina zriadil biskup kaplnku s Najsvätejšou Sviatosťou. Bolo tu veľa detí, každý večer boli rodinné modlitby, spievali sa nábožné piesne a otec rodiny mal povolenie podávať sväté prijímanie lyžičkou. Takto domáca cirkev rozkvitala aj uprostred prenasledovania a viera, úcta a láska k Eucharistii, ktorá je pre kresťana zásadná, tu mala korene. I pri odbíjaní hodín odriekavali strelné modlitby. Európa dnes prežíva krízu viery. Spôsob, ako sa slávi liturgia, rozhoduje o osude viery a Cirkvi.

* Svätá omša – náš božský poklad. Najväčším, najsvätejším a najbožštejším dielom v celom stvorení je svätá omša. V podstate je stejná ako Obeť na Golgote. Je obeťou najväčšej oslavy a adorácie Trojjediného Boha, teda jedinečnou a účinnou obeťou vykúpenia ľudstva. Bl. kardinál J.H.Newman zaznamenal vo svojej dobe, ako v kostole pri bohopocte každý člen zástupu veriacich je sústredený, keď kňaz a asistencia v hlbokej poklone sa modlia Confiteor, chór vyspevuje Kyrie a laici odriekavajú svoje modlitby alebo ružence. To presahuje rozum. S akou pokorou, na kolenách, s úctou pristupoval kráľ Jindrich VII. k svätému prijímaniu, prítomní žasli, a pred smrťou pobozkal pätu monštrancie,16. A svätý Julián Eymard, svätý Jeroným.
Autentická obnova a reforma života Cirkvi musí začať obnovou liturgie, to znamená prehĺbením zbožnosti a bázne Božej v liturgických obradoch. Aggiornamento znamená predovšetkým vernosť. To znamená, že podľa II. vatikánskeho koncilu, bodu 3, aby sa nezavádzali žiadne novinky, pokiaľ nie sú organicky spojené s existujúcimi formami a pokiaľ neprinášajú autenticky duchovný úžitok.
Nehodné prijímanie Eucharistie sa vzťahuje predovšetkým k vnútornej nehodnosti prijímateľa. Ale tiež ide aj o nevhodné vonkajšie postoje, bez akéhokoľvek vonkajšieho znaku klaňania, zanedbanie pozornosti pádu malých úlomkov, rozdeľovanie svätého prijímania v rýchlosti, čo pripomína spôsob rozdávania sušeniek v škole alebo v kaviarni. V Prospech terajšej praxe prijímania Eucharistie na ruku a po stojačky, by mohli viesť pastoračné dôvody, avšak porušujú právo, ktoré patrí Kristovi, Královi kráľov. Teda táto moderná prax prijímania krok za krokom oslabuje plnosť katolíckej eucharistickej viery, zvlášť medzi deťmi a dospievajúcimi, ktorí to často berú prirodzeným spôsobom, akým berú sušienky.33.
Svätá Hostia je najvýznamnejším a najposvätnejším predmetom na tejto zemi, veď je to sám Pán. Jeho posvätný charakter zdôrazňuje právo každého prijímať sväté prijímanie v kľačiacej polohe, a podávané kňazom položením na jazyk. Pápež Pavel VI. vo svojej encyklike Mysterium fidei prehlásil s poukazom na obyčaj datovaný od starovekej Cirkvi nemá byť obrad svätého Prijímania menený, teda prijímať po kľačiačky má ostať trvale. Pred zmenou týchto starovekých obradov varoval i pápež Pius XII. Tieto „staré obrady“ boli kodifikované v 16. storočí na Tridentskom koncile ako nemeniteľné. 46.
Samotná dnešná kríza Cirkvi je v skutočnosti krízou eucharistickou. Autentická reforma Cirkvi a nová evanjelizácia ostane málo účinná, ak nebude vyliečená hlavná nemoc, jej príčiny.
Záver k tomu, ktorý je najbezbrannejší.
Zabúdanie na právo eucharistického Ježiša je niekedy zaclonené výsadnou pozornosťou, ktorá je venovaná právu tých v spoločnosti, ktorí trpia hmotnou chudobou. Ochrana práv chudobných bezpochyby zaujíma miesto prvoradej dôležitosti. Avšak taká ochrana by v Božích očiach bola vierohodnejšia a záslužnejšia, keby bola prevádzaná horlivou a láskyplnou ochranou eucharistického Ježiša, pretože ON je v našich dňoch opravdu tým najchudobnejším, najslabším a najbezbrannejším práve v okamihu rozdeľovania svätého Prijímania.66.
Svätý František nám zanechal toto dojemné napomenutie:
„Preto vás všetkých, bratia a sestry, zaprisahám s celou láskou, akej som schopný, aby ste, nakoľko môžete, vzdávali najväčšiu úctu a poctu najsvätejšiemu Telu a Krvi nášho Pána Ježiša Krista... na kolenách.“ Tieto slová prosby sv. Františka zaznevajú dnes v hlasoch mnohých obyčajných veriacich. Nanešťastie hlas týchto malých milovníkov Eucharistie nemá platformu, na ktorej by ho bolo počuť, lebo hlas cirkevnej vládnucej kliky je silnejší a ho udusí. Úmyslom tejto knižočky jedného biskupa je prepožičať hlas mnohým a tichým malým v Cirkvi, ktorí túžia brániť Krista, ktorý je v našich dňoch najchudobnejší, najslabší a najbezbrannejšou Osobou zo všetkých: eucharistický Ježiš. 69.
Nech by Boh dal, aby dnešná Cirkev počula hlas sv. Františka a malých milovníkov eucharistického Ježiša a vydala liturgickú normu, pomocou ktorej by prax Prijímania na ruku bola obmedzená a postupne zmizla. Týmto spôsobom by mohol eucharistický Ježiš v stále rastúcom počte kostolov v katolíckom svete byť veriacimi prijímaný po kľačiačky, v postoji klaňania, ktorý by im dovoľoval, aby boli živení do úst ako deti; tento spôsob by tiež pomohol, nakoľko je to možné, vyhnúť sa strate eucharistických úlomkov a krádeží sv. Hostii. Takéto konkrétne cirkevné opatrenie by bolo jedným z najdôležitejších liturgických úkonov a súčasne jedným z najkonkrétnejších cirkevných úkonov zmieru podľa slov, ktorými sa Kristus obrátil na sv. Františka z Assisi: Františku, choď a opráv môj dom. 69.
Z prednášky v Paríži 15.12.2012.
Najväčší hriech ľudstva spočíva v tom, že ľudstvo sa vzpriečilo klaňať sa Bohu a priznať Mu úctu a prvé miesto. Hriešny človek chce do stredu chrámového priestoru postaviť seba samého. Preto je eucharistický Ježiš, vtelený Boh, v svätostánku umiestňovaný niekde bokom. Aj kríž, ktorý pri postoji tvárou k ľudu by mal stáť uprostred oltára, nie je, lebo vraj zakrýva tvár kňaza. A i keď je sviatostný Ježiš predsa ešte ponechaný v strede vo svätostánku, pretože pamiatkový úrad, ktorý vedie neveriaca vláda, nedovoľuje Bohostánok odstrániť. K nemu ale kňaz je otočený chrbtom. Spôsob, ako sa slávi liturgia, rozhoduje o osude viery a Cirkvi.
II. vatikánsky koncil stanovil pre liturgickú reformu 6 princípov, medzi nimi v bode č.3 sa hovorí, že v zásade nemajú byť vytvárané žiadne novoty, predovšetkým v omšovom ríte majú prípadné nové prvky organicky vychádzať z foriem, ktoré už existujú.
Kto sa bez predsudkov a objektívne díva na liturgickú prax v prevážajúcej väčšine chrámov sveta, kde sa uplatňuje tzv. riadny rímsky rítus, nemôže poprieť, že uvedených šesť princípov II. vatikánskeho koncilu nebolo dodržané a táto liturgická prax sa mylne vydáva za prianie II. vatikánskeho koncilu. Existujú konkrétne aspekty, ktoré predstavujú jasný nežiaduci zlom. Ide o 5 nasledujúcich obyčajov, ktoré možno označiť za rany na liturgickom mystickom Tele Kristovom. 1) že kňaz, pri eucharistickej modlitbe a premenení je obrátený tvárou k prítomným. Majú sa dívať stejným smerom, k Pánovi. Druhou ranou je rozšírené prijímanie Eucharistie na ruku. Pápež Benedikt XVI. od r. 2008 všade podával do úst a kľačiacim. Dal tým jasný príklad praktického liturgického učiteľského úradu. Treťou ranou sú modlitby k obetovaniu. Je to celkom nový výtvor, v Cirkvi nikdy nepoužívaný, prináša myšlienku hostiny, nekladie dôraz na tajomstvo Kristovej obeti. Štvrtou ranou je odstránenie latinského jazyka vo väčšine a je to priamo proti uzneseniu II. vatikánskeho koncilu. Piatou ranou je vykonávanie liturgických služieb akolytov a lektorov ženami, bez liturgického odevu. Už II. nicejský koncil túto prax zakázal: Keď niekto nie je posvätený, nie je mu dovolené, aby pri sv. liturgii predčítal od ambonu.
Päť uvedených rán na Tele Cirkvi si žiada vyliečenie. Predstavujú zlo, ktoré pripomína situáciu, aká nastala pri avigňonskom exilu. Potrebujeme dnes jedného alebo viac svätcov typu sv. Kataríny Sienskej a hlas veriaceho ľudu pre prekonanie liturgického zlomu. Nemôžeme čakať trvalé plody novej evanjelizácie bez procesu obrátenia k Pánovi, ináč sa vydávame nebezpečiu určitého eucharistického arianizmu.
Predpokladom pre plodnú evanjelizáciu je svedectvo, ktoré podáva verejný liturgický kult:

  1. aby na celom svete i nová forma bola slávená v conversio ad Dominum, obrátenie k Pánovi;
  2. aby veriaci pri sv. Prijímaní pokľakli, ako to žiada sv. Pavel (Flp 2,10) a prijímali Pána s najväčšou možnou úctou.

Potrebujeme ešte mnoho modlitieb a novú sv. Katarínu, aby nasledovali ďalšie kroky na zahojenie všetkých rán láskou, úctou a vznešenosťou v duchu encykliky Mediator Dei.

Corpus Christi od biskupa Athanasiusa Schneidera. Nakladateľstvo FLÉTNA, r. 2015.

« Späť na úvod

Dnes je 17.1.2018

© 2010 v rámci projektu Fara.Sk