Farnosť
Púchov

oltár

Dejiny duše

Prekladateľ, kňaz Ivan Marianov v úvode píše, že jej „ruže“ vábia a priťahujú. A jej „malá cesta“ oslobodzuje a zachraňuje. Jej cesta detstva je „transcendentná cesta svätosti, taká prostá, evanjeliová, ktorá oslobodzuje od nášho JA, jedinou prekážkou lásky.Ona je majákom, ktorú ruka Božia rozsvietila na prahu atómového veku. Nič mimoriadneho, ale každú maličkosť robí mimoriadne dokonale.

„Nič nie je také tajomné ako tie hluché prípravy, ktoré čakajú človeka na prahu celého života. Všetko sa odohráva skôr, ako dovŕšime 12 rokov“. Terezka je zrejme plodom oných hluchých príprav (15). Rodinné láskavé prostredie bolo najprítulnejším miestom. Všetci sú šťastní iba pospolu. Otec oživoval večerné posiedky recitovaním básní, spieval starodávne piesne, alebo vyrábal drobné hračky. A mama? Miluje deti veľmi, to je jej poslanie. Celý život Martinovcov je v rytme liturgického cyklu. . Tieto Dejiny duše napísala ako 24 ročná na sklonku svojho života z podnetu Matky predstavenej reholy: Píšem nenútene, čo mi príde na myseľ, z minulosti; moja duša vyzrela v mažiari skúšok vonkajších i vnútorných. Srdce matky vždy pochopí svoje dieťa, aj keď ono bľabotá. Zážitky z môjho detstva sú tak hlboké akoby sa stali včera.

Tu je jeden výňatok z listu mojej mamy, kde sa moje chyby ukazujú, aby som vám dala poznať svoj charakter: Celina sa práve zabáva s maličkou. Hrajú sa s kockami, pri tom sa hašteria s Celinou. Celina zakaždým ustúpi, aby mala perlu do svojej koruny. Musím potrestať to drahé bábätko, lebo jej vzdor prechádza do hrozných výbuchov zúrivosti. Keď veci nejdú podľa jej predstavy, váľa sa po zemi ako zúfalá. Je to dieťa veľmi nervózne, je však veľmi milá a inteligentná, na všetko sa pamätá. Vidíte Matka predstavená, aká som bola zlá, ba nemohlo sa o mne povedať, že som aspoň vtedy dobrá, keď spím. Povyhadzovala som prikrývky z postele a v noci som sa budila a volala: Mamička, som udretá... Iný príklad mojej sebalásky. Mali sme ísť do Grogny k pani Monierovej. Mamička prikázala Márii, aby mi obliekla moje krásne svetlomodré šaty s našitými čipkami, ale aby mi nenechala plecia obnažené, aby ma slnko neopálilo.. Dala som sa obliecť s ľahostajnosťou, ale v duchu som si myslela, že by som bola oveľa krajšia, Keby som mala pliecka obnažené.

Keby ma boli vychovávali nečnostní rodičia, alebo dokonca Keby sa bola so mnou, ako s Celinou, maznala Lujza, pri mojej povahe bola by som sa stala zlým človekom, azda až zatratencom. Ale Ježiš bedlil nado mnou a chcel, aby sa aj tieto moje chyby obrátili na dobro, ktorých včasné potláčanie poslúžilo k rastu v dokonalosti(38).

Naša dobrá mamička cítila blížiaci sa koniec života a píše: Dve maličké ma neznepokojujú, majú v sebe dobré jadro, iste budú statočné. Celina sa nedopustí ani najmenšieho priestupku. Maličká by nezaluhala za nič na svete, má v sebe ducha, ako nikto z vás, hovorí iba o dobrom Bohu, nevynechala by za nič svoje modlitby.

Ó, Matka predstavená, aká šťastná som bola v tom veku. Čnosť mala pre mňa pôvaby, už vtedy mala som veľkú vládu nad svojimi skutkami. Ach, ako rýchlo uplynuli slnečné roky môjho ranného detstva, ale akú sladkú stopu zanechali v mojej duši(42).

Boli to pre mňa krásne dni, keď ma otecko brával na rybačku. Mala som rada lúky, kvety, vtáky. Sadla som si na kvetnatú pažiť. Nevediac, čo je rozjímavá modlitba, moja duša sa ponárala do hĺbok... Tiché šumenie vetra,...Modrá obloha...napĺňali mi srdce sladkavou zádumčivosťou... snívala som o nebi.

Čo sa mi prihodilo s Viktorkou. Chcela som mať kalamár, ktorý stál na kozube kuchyne. Keďže som bola maličká, požiadala som zdvorile Viktorku, aby mi ho podala, ale to odmietla so slovami, nech si sama stanem na stoličku. Bez slova som tak urobila, ale pri myšlienke, že Viktorka nebola láskavá, chcela som jej dať svoju nevôľu pocítiť. Nuž hľadala som v hlavičke, čím ma ona najviac urážala. Často mi hovorila, keď som ju namrzela, že som malý fagan a to ma veľmi upokorovalo. Teraz som jej povedala: Viktorka, vy ste fagan. Potom som ušla. Sestra Mária prišla za mnou a prikázala mi odprosiť Viktorku. Ja som odprosila, ale bez ľútosti, presvedčená o tom, že Viktorka si zaslúžili názov fagan. Avšak ona ma veľmi milovala a ja ju tiež. Raz som spadla do vedra s vodou a Viktorka ma zachraňovala, inokedy ma vytiahla z kozuba, do ktorého som spadla a vytriasala zo mňa popol, našťastie v kozube nehorelo.

Čo povedať o zimných večeroch. Ach, aké to bolo milé, keď sme s Celinou hru na šachovnici skončili, posadiť sa oteckovi na kolená.. On nám krásnym hlasom spieval a všetky jeho piesne napĺňali nám dušu...alebo nás kolísal a stícha recitoval básne vyjadrujúce večné pravdy. Potom sme si vykonali spoločnú modlitbu, nakoniec sme dali rad radom podľa veku oteckovi dobrú noc a prijali jeho bozk. Potom nás milá mamička brávala do náručia a odvádzala do postele. Ach, aké radostné boli rodinné slávnosti (57). Raz som sa čudovala, že dobrý Boh v nebi nedáva rovnakú slávu všetkým a Pavlína mi to vysvetlila na dvoch pohároch, na otcovom veľkom a mojom malom a obidva naplnila vodou doplna a viac vody sa už do nich nedá dať. Takto mi boli priblížené najvznešenejšie tajomstvá na dosah môjho rozumu.

Spomínam, ako na prechádzke jeden pán a pani pred oteckom sa vyjadrili, že som roztomilá. Otecko síce prikývol, ale postrehla som, že mi nemajú robiť poklony. Ani Vy Matka predstavená ste mi nerobili nikdy poklonu, dávali ste veľký pozor a nedali ste mi počuť nijaké slovo, ktoré by mohlo vovliecť do môjho srdca márnomyseľnosť(61).

11. ročná. Najkrajší deň zo všetkých nadišiel, deň prvého svätého prijímania. Generálna svätá spoveď zanechala mi v duši veľký pokoj, odprosila som celú rodinu. Nezabudnuteľné spomienky. Ráno radostné prebudenie. Ach, aký sladký bol prvý bozk Ježišov mojej duši...Jej radosť bola priveľká, slzy šťastia ju zaliali. Moja milá mamička ma žehnala z neba. Popoludní som prečítala úkon zasvätenia nebeskej Matke, svätej Panne(86).

Nemám nijakú zásluhu, že som sa neoddala láske tvorov, pretože som bola pred ňou uchránená iba veľkým milosrdenstvom Boha. Bez neho by som bola mohla padnúť tak hlboko ako svätá Magdaléna. Tiež viem, že Ježiš mi viac odpustil ako sv. Magdaléne, pretože mi odpustil vopred, keď zabránil mi padnúť. Vysvetľuje to príkladom otca lekára, ktorého syn sa na ceste potkne o kameň a zlomí si nohu, otec ho s láskou ošetruje. A ak v inom prípade otec to akože predvída a ten kameň vopred odstráni, aby si syn nohu nezlomil, to sa nespomenie.

Kým som opustila tento svet, dobrý Boh mi doprial útechu poznávať zblízka duše detí. Dostala som na starosť dve dievčatká, siroty, staršia nemala ešte šesť rokov. Nesľubovala som im hračky a cukríky, ale miesto toho som im hovorila o večných odmenách, ktoré Ježiško dá v nebi dobrým deťom. Ich oči žiarili a hodne sa pýtali o Ježiškovi. Pochopila som, akým nešťastím je nevzdelávať ich vo viere už od ich skorej mladosti, kým sa podobajú mäkkému vosku, do ktorého možno vtlačiť odtlačky čnosti, ale aj zla. Ach, koľko duší by došlo k svätosti, Keby boli dobre vedené(121).

1896, 23. ročná, rok pred smrťou. Ó, matka predstavená, či má Boh nechá dlho na zemi? Príde skoro pre mňa?...či dobrý Boh nežiada odo mňa viac ako moje úbohé malé skutky a túžby? Je spokojný, veľmi. Byť karmelitkou, tvojou snúbenicou, ó Ježiš, by malo stačiť, tri výsady sú mojim povolaním, Karmelitka, Snúbenica a Matka, jednako cítim v sebe povolanie BOJOVNÍKA, KŇAZA, APOŠTOLA, UČITEĽA CIRKVI, MUČENÍKA. Napokon cítim potrebu, túžbu vykonať pre teba, Ježiš, všetky najhrdinskejšie skutky. Mám odvahu križiaka, pápežského zuáva, chcela by som zomrieť na bojisku v obrane Cirkvi. Ó Ježiš, moja Láska, môj Život, ako uskutočniť túžby mojej malej duše?(194).

Chcem hľadať spôsob, ako prísť do neba cestou priamou, krátkou, novou. Stúpať po schodoch schodišťa a dá sa použiť i výťah. Aj ja by som chcela vynájsť výťah, aby som sa povzniesla až k Ježišovi, lebo som príliš malá. Hľadala som vo svätých knihách: Ak je niekto maličký, nech príde ku mne. Hľadala som ďalej a našla som: Ako matka sa láska so svojim dieťaťom, tak ja vás budem utešovať, a nosiť... a kolísať...(210).

Z kresťanskej knižnice Púchov, 2010. Svätá Terezia z Lisieux, Dejiny duše, SJ, Kanada, 1973.

« Späť na úvod

Dnes je 17.1.2018

© 2010 v rámci projektu Fara.Sk