Farnosť
Púchov

oltár

Ernest Macák - Prenasledovaní pre Krista

Táto kniha opisuje ilegálne úteky slovenských saleziánov do zahraničia po r. 1948, zvlášť mladých, ktorým nebolo umožnené totalitným režimom vyštudovať za kňaza na Slovensku. Sú tu opísané aj príbehy niektorých, ktorí síce ostali na Slovensku, ale rôznym spôsobom boli prenasledovaní. Titus Zeman, A. Paulen, F. Reves, A. Srholec, A.Dermek, J. Brichta, Š. Sandtner, Š. Škorec, J. Izakovič, S. Sloboda, B. Šipkovský, J. Štámec, A. Masný. Ľ. Žilka, I.Gróf, J. Kaščák, J. Bližinský, V. Fekete.

*František Reves, kňaz. Pochádza z malej dedinky Varov Šúr, farnosť Šúrovce ako šieste dieťa maloroľníka. Na štúdiách ochorel na tuberkulózu. Vyzdravel a ďalšie štúdia absolvoval v Taliansku. Pater L. Mandič, s ktorým sa zoznámil, mu predpovedal že bude vo veľkom nebezpečenstve života, ale že P. Mária ho zachráni. V Turíne bol vysvätený za kňaza. Zakotvil v Gbeloch na Záhorí a spolu s Titusom Zemanom pripravoval útek spolubratov do Rakúska cez rieku Moravu.

Keď v r. 1951 polícia ich pochytala, aj Titusa Zemana uväznili, ďalej hovorí don F. Reves: ja som im ušiel, ale v Gbeloch som už nemohol ostať, skrýval som sa v Šaštíne u pani M. Kiškovej, vdova učiteľka na dôchodku. Večer som vyšiel s látkou ku krajčírovi dať si ušiť civilný oblek. Krajčír však bol podozrivý. Kamsi na chvíľu odišiel a tak som odišiel aj ja. On ma však sledoval. Už so bol späť u pani Kiškovej, keď príslušníci bezpečnosti začali búchať na dvere. Bývali sme na poschodí, jednoposchodovej budovy. Príslušníci bezpečnosti zúrivo búchali na domové dvere pani Kiškovej. Živého ma nedostanete! To bola moja jediná myšlienka v tejto kritickej chvíli. V náhlosti som si obliekol plášť, vzal peniaze, baterku a vykročil so na povalu prízemného domu. Ovládla ma smrteľná úzkosť. Pomocou baterky som sa dostal až k padacím dverám. Potichu som ich odchýlil. V kuchyni sedeli mladí manželia. Vypočítal som si skok do kuchyne. Jednou rukou si budem držať a druhou si pomôžem skočiť rovno na šporák. Kým sa domovníci spamätajú, vybehnem na dvor a potom kade ľahšie... Bol to výborný plán. Lenže, keď som skákal, dvere sa privreli a plášť, ktorý som mal oblečený, zachytil sa na akomsi klinci a ja som ostal visieť nad šporákom. Domovníčka od ľaku vykríkla, obaja vybehli na dvor, zaplesli za sebou kuchynské dvere a kričali: Pomóc. Zlodej.

Bezpečáci vbehli z ulice do dvora a obstáli kuchynské dvere. Ja som skočil zo sporáka k dverám. Zvonku ich držali manželia a strážili bezpečáci a zreval jeden: V mene zákona vzdajte sa!

Som v klepci. Naozaj som stratený? A znovu znel rozkaz: „V mene zákona...“

Na dlhé rozmýšľanie nebolo času. Ešte znovu som si prezrel dvere, vybral z vrecka baterku a celou váhou som sa oprel o dvere... a s rachotom padli na dvor. V tom momente som zasvietil baterkou príslušníkom VB priamo do očí. Preľaknutí sa rozkročili na obe strany. Využil som ich zmätok a vyletel som na dvor a bežal k naproti ležiacim staveniskám. Bol som bosý. V tom som začul prvú salvu zo samopalu a zacítil som v lýtku silné pichnutie, od guľky a druhá zaškrabla stehno ľavej nohy. V smrteľnej úzkosti som si vzdychol: „Bože, buď mi na pomoci!“ Samopaly štekali, bežal som ďalej, na nebi sa blýskalo a dážď sa lial. Cez šopu som sa dolu hlavou prehupol do susedného dvora, prebehol cez dvor a tam zasa som musel preskočiť bránku do ulice, prebehol som cez ulicu a padol som do priekopy plnej vody. Celý premočený a špinavý som vyliezol a utekal k neďalekým stodolám. Bola tma ako v rohu, len blesky osvetľovali krajinu. K stodole bolo ešte asi 50 metrov a ja vysilený, rana pálila, krv stekala. Pozbieral som všetky sily a štvornožky som sa dovliekol k stodole. Schúlil som sa na trochu slamy a chcel som sa modliť. Nedokončil som ani Otče náš a už som bol v hlbokom spánku. Zobudil som sa nad ránom. Rana pálila, nohavica presiaknutá krvou. Bolo treba ošetriť nohu a u niekoho poležať, kým sa to zahojí. Vliekol som sa k susednej obci, k Strážam. V Šaštíne som bol dva roky kaplánom a v Strážach som mal dobrých priateľov. Zaklopal som jednému na oblok. Pán domu sa veľmi preľakol, bol som na smrť bledý. V kuchyni som im vyrozprával svoj dej. Potom pán domu mi povedal: V žiadnom prípade u nás ostať nemôžete. Vymyli mi ranu a po šálke kávy ma starý pán vyprevadil zadnými vrátkami. Dotackal som sa na cintorín, zamieril som k hlavnému krížu a Ukrižovaného som prosil vrúcne o pomoc. Po modlitbe som prišiel na šťastnú myšlienku. Ešte z čias kaplánovania som tu poznal šľachetnú pani učiteľku Voglovú. Zamieril som k ich domu, zaklopal. Otvorili mi a zhrozili sa ako vyzerám. Ošetrili ma ako vedeli a uložili ma spať. Ranu bolo treba ošetriť v nemocnici, ale ako to zariadiť? Ja som rozhodol a povedal som: Pani Voglová, poviete ráno lekárovi, že som v nemocnici. Vy pani Peltznerová pôjdete vlakom do Bratislavy do nemocnice k Dr. Jablonickému, môjmu priateľovi, že ho prosím, aby mi prišiel ošetriť ťažkú ranu.

Otec Reves vyzdravel a od apríla 1951 do úteku do zahraničia, apríl 1952 s Ernestom Macákom organizoval tajné prechody saleziánov do Rakúska a Talianska na štúdia. Preoblečený a s fúzikmi, s novinami Pravda v ruke a s komunistickým odznakom na kabáte cestoval po celom ČSR a pripravoval výpravy. Raz musel na trati Trnava – Kúty vyskočiť z idúceho vlaku, aby nepadol do rúk bezpečákom.

Reves bol odvážny, opatrný a modlil sa za úspechy svojich podujatí. Urobil kus práce pre záchranu povolaní slovenskej saleziánskej provincie. Zomrel v Paríži r.1997 ako 86 ročný.

*Vladimír Fekete; geológ alebo teológ?

Bol tajne vysvätený kňaz v r.1982 a nastúpil do zamestnania v Geologickom prieskume v Spišskej Novej Vsi. Kanceláriu mal v provizórnom baraku z unimo buniek. Prežíval dilemu, mal sa prejavovať ako kresťan a riskovať, že upozorní na seba Štátnu bezpečnosť, alebo byť zdržanlivejší, neupútať pozornosť? Raz sa na kus reči tu pri mne pristavil kolega pracujúci v teréne na vrtnej veži, Kostík. Moje dve spolupracovníčky už s ním debatovali. Do reči prišla aj pripravovaná návšteva pápeža do Poľska a jeho žiadosť na čs. úrady, aby mohol prejsť cez naše územie. Kostík kritizoval pápeža, čo má čo znepokojovať pracujúcich, nech si sedí vo Vatikáne.

Sedel som a počúval. Mám sa ozvať? Nie je to provokatér? Ale mám mlčať, keď v mojej prítomnosti uráža pápeža? „Pán kolega, celkom s Vami nesúhlasím“ vyhŕklo zo mňa. Všetci traja sa na mňa prekvapene pozreli. A pokračoval som: „Myslím si, že keby pápeža pustili do republiky, našlo by sa dosť ľudí, ktorí by z toho mali radosť a nemyslím si, že by nás to malo ohroziť. Aj ja by som si ho išiel pozrieť“. „Hádam nie ste veriaci?“ na to Kostík. „Hádam som; a katolík som“. „A to chodíte aj do kostola?“ „Chodím“. „Ale azda nie každú nedeľu?“ „Ba áno, aj častejšie, keď môžem“ odvetil som. A nastalo trápne ticho, na to kolegyne začali ponúkať kávu alebo čaj a rozhovor sa zvrtol na lyžiarsky oddiel, do ktorého chodili kolegyne a aj Kostík.

Na druhý deň som opatrne sondoval s kolegyňami včerajšiu situáciu. Ony ma však s úsmevom upokojili, že moje včerajšie slová len potvrdili to, čo už dávno vedeli od šéfa. Šéf RNDr. Juraj Antaš bol zaujímavá osobnosť, s manželkou kedysi učitelia a pre ateizačný tlak zanechali školstvo a k vôli mne mal viacero ťažkosti, ale rešpektoval moje postoje a držal nado mnou ochrannú ruku.

Tu na geologickom pracovisku ma zastihla „Nežná revolúcia“. Pred Vianocami som podal výpoveď, trojmesačnú, a rozmýšľal som kedy a akým spôsobom kolegom a kolegyniam oznámim, že celé roky s nimi v kancelárii pracoval rehoľník a tajný kňaz.

Pri služobnej ceste v Bratislave som sa zastavil navštíviť vo svojom rodnom Chorvátskom Grobe aj mamu, mala aj narodeniny. Sedeli sme spolu v izbe a listoval som v Katolíckych novinách. Oči mi padli na oznam Bohosloveckej fakulty o podmienkach na prijímacie pohovory pre záujemcov o štúdium teológie. Nahlas som to čítal. A mama sa ma spýtala: „Neprihlásiš sa aj ty? Teraz, keď komunisti stratili moc už by to nemusel byť problém, že si vyštudoval na inej škole...“ Onemel som od údivu... „A mama, myslíte si, že by som mal na to byť kňazom?“ pýtam sa potichu. „Veď si slobodný, žiješ poriadne, ešte dnes sú v dedine ženy, ktoré sa modlíme v kostole za nové kňazské povolania, a myslia aj na teba“ hovorila s nádejou v hlase mama. „Mami, ja si nijakú prihlášku do seminára nepodám“ a dodal som: „lebo ja som už sedem rokov kňazom“. Údiv na jej vráskavej tvári sa miešal s nádejou a radosťou a prekvapením. Niekoľko viet na vysvetlenie, tiché objatie a obrovské slzy radosti, kotúľajúce sa dolu jej tvárou boli výrečným dôkazom. Boh predsa len vypočul jej modlitby...

« Späť na úvod

Dnes je 13.11.2019

© 2010 v rámci projektu Fara.Sk