Farnosť
Púchov

oltár

Kto uverí mi?

Slovenské matky svedčia o potrate

Určite mnohí poznáte knihu „Miriam, prečo plačeš?“ Ide o svedectva žien z krajín nemecky hovoriacich, ktoré zažili umelý potrat, ostali v stave smútku, ľútosti, bolesti, odborne sa to nazýva postaborčný syndróm – PAS. Píše sa tu, že potrat je omyl a je klamstvom tvrdenie, že žena si môže robiť so svojim telom , čo chce. V knihe „Kto uverí mi?“ opisujeme 38 príbehov slovenských žien a dievčat, ktoré o svoje svedectva s potratom sa vyznávajú ako so svojou špatnou voľbou, čomu predchádzali vonkajšie tlaky, neinformovanosť a neznalosť dôsledkov. Je tu však i pár svedectiev šťastných matiek, ktoré svoje víťazstvo v boji proti potratu vyhrali.
Jedno svedectvo potratu: Rozhodla som sa reagovať na váš článok Áno pre život, uverejnený v Katolíckych novinách. Denne ho čítam a plačem. Keby som ho bola čítala o dva dni skôr, nebola by som urobila ten hrozný čin, k vôli ktorému budem celý život trpieť. Som slobodná a bývam v malej dedinke, kde sa všetci dobre poznáme. Nemohla som žiť v tomto prostredí slobodná a tehotná. Preto som si zvolila najľahšie a najhoršie riešenie. Keby som vedela o zariadeniach, o akých sa píše v článku, odišla by som z domu a dieťa porodila v pokoji tam. Chýbalo mi však slovo povzbudenia, rada, pomoc...Ani zdravotné sestry v nemocnici sa o tejto téme nezmienili. A pri tom tam so mnou boli také mladučké dievčatá, ktoré rozhodne potrebovali rady do života. Tieto dievčatá však nepovažovali zákrok za vraždu a brali to veľmi povrchne a flegmaticky. Ani ja nie som o nič lepšia, azda bol medzi nami rozdiel len v tom, že ja som si plne uvedomila, že ide o vraždu nenarodeného dieťaťa. Je to čin, ktorý sa už nedá vrátiť a napraviť.
Na moje prekvapenie, celý proces v nemocnici – od podania žiadosti až po vykonanie interrupcie – bol veľmi rýchly, ako na bežiacom páse. Nijaké otázky, odhovárania, žena žiadosť podpíše, zaplatí a o chvíľu je po všetkom. U nás je veľmi ľahké zbaviť sa dieťatka.
Veľmi, veľmi ľutujem, že som ten článok nečítala skôr. Všetko by bolo inak... B. Tento druhý príbeh je iný. Je vydaním svedectva Božej starostlivosti o naše dievčatko Ester. Chcem poďakovať Ježišovi, že nás nikdy neopustil, keď nastali súženia. Ďakujeme Dómskemu spoločenstvu a priateľom, že stáli pri nás a posilovali v modlitbe. Bola som tehotná a bála som sa o dieťatko, pretože som ochorela, zvýšená teplota. Som v ambulancii a lekár mi po chvíľke povie, že urobíme hĺbkové sono. Vycítila som, že niečo nie je v poriadku. „Pán doktor, je dieťatko v poriadku? bije mu srdiečko? Hýbe sa?“ odpovedal – nie. Náš plod lásky. Ach, veď je to dieťatko, ktoré čakám s Petrom, milovaným manželom. Plačem. Lekár dal dva dni na rozbúchanie. Vybehnem s plačom von a na lavičke sedí manžel pani, ktorá šla dnu po mne. „Čo sa stalo?“ pýta sa. „Nebije mu srdiečko“ zavzlykala som. „Neplačte, nech sa mu to srdiečko rozbúcha v mene Ježiša!“ povedal. Povedala som Amen. Môj manžel Peťko prichádza večer z práce domov. Vyrozprávala som mu všetko. Modlili sme sa, plakali a obvolali sme priateľov a prosili o modlitbu. Po čase opäť ležím v nemocnici a doktor smutne hľadí na obrazovku. Modlím sa ako vládzem. „Pohni sa miláčik“, prosím bábätko. Nič. Opäť som doma, ale plná strachu, Peťko volá do bruška modlitby. V jeden deň Peťko bol na stavbe našich priateľov. Napila som sa čaju, objala v duchu naše dieťatko a šla na záchod. Vyšla som ako zmyslov zbavená. Krvácala som. Roztrasená som volala mobilom Peťka a hneď ma zaviezol do nemocnice. Dieťatko nežije a to krvácanie bolo znakom nástupu spontánneho potratu. Poslali ma na posledné sono a to potvrdilo, že dieťatko je diagnosticky mŕtve. Zmierili sme sa s tým, že Pán chce od nás túto obetu...Lekárska správa: kontrakcie každých 5 minút. Mám vydržať do rána, vtedy som v operačnom programe. Čas trávim modlitbami. Kontrakcie sú každú minútu, už nie je oddychová pauza. Peťko je pri mne, modlíme sa spolu. Odtiekla plodová voda. Bolesti sú veľké. Kdesi ešte vnímam to šťastie, že sme všetci spolu – Peťko, ja, maličká Ester v brušku a Ježiš s nami. Počas operácie som sa za nich nahlas modlila. „Čo to, čo hovoríte?“ spýtal sa anesteziológ. „Modlím sa“. – „Aha“ povedal doktor a milo sa na mňa usmieval. – V nemocničnej izbe som bola spolu s Luciou. Doma spontánne potratila dieťatko. Mala silné postaborčné stavy. Najradšej by vyskočila z balkóna, zdôverila sa mi. Modlila som sa za jej vnútorné uzdravenie a prijala to srdcom, ale nechcela nič počuť o mojom šťastí. Včasráno volám mobilom Peťkovi: „Láska, prepáč, že ťa budím, ja som tá najšťastnejšia mama na svete.“ Počúvala som bábätka, ako sa rodia, ostávala som v šťastnom očakávaní, kedy sa narodí ďalšie. Pochopila som, že sme sa ten celý čas modlili za môj pôrod a Esterkin večný život. Preháňali sa mi hlavou tie slová Sirachovej knihy o živote a uzdravení a pochopila som, čo Boh krásneho vykonal. To ja som vnútorne uzdravená a Ester žije...s Pánom v nebi a s nami tu na zemi...

Psychické a fyzické dôsledky umelého potratu – PAS.
Chýba o nich informovanosť. Ženy po potrate trpia nie jedným, ale rôznymi psychickými problémami. To napätie vnútri ženy môže byť dlho skryté a potlačené, takže sa navonok prejaví po rôzne dlhom čase po potrate. Spúšťacím mechanizmom je často iná kríza v jej živote: rozchod s partnerom, menopauzy, odchod posledného dieťaťa z domu, narodenie ďalšieho dieťaťa alebo vnúčaťa, môže to byť i výročie potratu. Mnohé ženy ale o tom nechcú hovoriť.
Vyprázdnenie a vytesnenie. Vzniká citová otupenosť k problémom iných, nevie sa tešiť ani radovať.
Podráždenie. V komunikácii taká osoba pôsobí nervózne, nedotklivo, hádavo, obviňuje okolie, druhých. Ako stres môže podnietiť vznik tzv. psychosomatických ochorení.
Vtieravé predstavy z potratového zážitku sa niektorým ženám vracajú.
Problémy v sexuálnom živote. Strácajú radosť z milovania. Niektoré striedajú partnerov.
Sebapoškodzovanie a samovraždy. Depresia, potratový stres, strata sebaúcty, hnev, zneistenie ženskej identity, pesimizmus. Viac fajčia, pijú a užívajú drogy.
Problémy v partnerských vzťahoch. Často sa odcudzia, prichádza z rozchodu a rozvodu. Ženy strácajú dôveru k mužom, nevyrovnané a konfliktné správanie, náladovosť. Problémy prenáša i na deti.
Následky na zdravie. Jazvy, zrasty, neplodnosť, mimomaternicové tehotenstvo, samovoľný potrat, zvýšenie rizika rakoviny prsníka.
I lekári a zdravotné sestry v Nemecku hovoria o hrozných zážitkov, ako sa fetus bránil ručičkami a zachytával sa škriabaním na stene maternice. Niektorí lekári sa počas potratu potili, ruky sa im triasli, trpeli vnútorne a museli sa podrobiť psychiatrickej liečbe.
Terapia, pomoc, liečenie. Tieto ženy potrebujú pomoc. Nepoznám ženu, čo by sa vedela s potratom vyrovnať vlastnými silami. Svedčí o tom i Dr. Susan Stanfordová z USA, sama postihnutá potratom. V knihe „Miriam, prečo plačeš“, píše, že jediná možnosť je proces kresťanského odpustenia a život podľa „Desatora“. Na Slovensku pomoc poskytuje Domov neziskovej organizácie „Áno pre život“ v Rajeckých Tepliciach a možno volať na bezplatnú linku pomoci 0800 12 00 24.

Z básne jednej ženy po potrate:

Ako to bolo možné, že som ťa nevolala „dieťa moje“?
Bez prehľadu, zamotaná a taká osamotená,
som sa rozhodovala. Muselo to byť? Nemuselo!
Kúpal si sa v mojich slzách zo pár dní a nocí.
Odpusť mi, môj maličký! Odpusť mi, môj Bože!

Z Kresťanskej knižnice Púchov. M. Michalčík, Kto uverí mi? Vydavateľ M. Vaško, Prešov, 2007.

« Späť na úvod

Dnes je 19.6.2018

© 2010 v rámci projektu Fara.Sk