Farnosť
Púchov

oltár

Lekcie k listu Pavla Rimanom

Mystická spisovateľka Mária Valtorta, 1897 – 1961, Talianka, jediná dcéra dobrého otca vojenského strážmajstra a despotickej matky, učiteľky. Rodina sa často sťahovala, Faenzi, Miláno, Florencia, Regio Calabria, Viareggio. Angažovala sa vo farnosti, robila prednášky pre ženy z Katolíckej akcie. V r. 1935 bola postihnutá až tak chorobou, že ostala natrvalo ležať na posteli a starala sa o ňu mladá opustená ale starostlivá sirota Marta až do konca jej života. Z podnetu pátra Miglioriniho, ktorý ju duchovne viedol, napísala svoje pamäti a pripravovala sa na smrť. Zrazu začula, známy hlas jej duchu, diktoval slová Božej múdrosti. Zavolala na vernú Martu, vysvetlila jej, čo sa udialo a poslala ju pre pátra Miglioriniho, ten Máriu uistil, že ide o nadprirodzený „diktát“ a vyzval ju, aby všetko zapisovala. Tak to začalo v r. 1943, sediac na posteli, písala perom do zošita opretého o kolená. Tieto diela sú preložené do mnohých jazykov a prinášajú mnohé plody duchovného dobra; a môže i nám jej meditácia navodiť zmenu meditáciou k láske, ako sa to stalo u apoštolov po zmŕtvychvstaní J. Krista.

*“Prečo ma prenasleduješ?“ Ó biedni a povrchní ľudia – hoci ste praktizujúci katolíci, ste takí vlažní k IDEI, ku kresťanstvu, k Cirkvi, ktoré sú IDEOU a tá je silou, mocou, súdržnosťou, záchranou proti vojskám posluhovačov Draka – meditujte lekcie z dávnych vekov. „Prečo ma prenasleduješ?“ V tých, ktorým nedáte pokoj, popierate, že v nich hovorí Slovo, ktorí utláčate Božie nástroje, malé hlasy, čo hovoria v mene Božom. 43. *Tí, ktorí neprávosťou prekážajú Božej pravde, sa delia na dve ničomné skupiny popierateľov, ktorí hovoria: „Neverím v Boha, lebo ho nevidím“, a na ničiteľov, bláznov, ktorí chcú zničiť Boha. Evolúcia by nikdy nemohla dať zvieraťu ľudskú viditeľnú dokonalosť. 52.
*Je povedané, že telo človeka je chrámom Ducha Svätého. Tomu treba veriť. Je tiež povedané: „Pánov Duch naplňuje zemekruh.“ Odvždy, navždy, Božou vôľou. Nie je to samovývoj ale vývoj, ktorý chcel Stvoriteľ. 88. Iba nemnohí pri pozorovaní Stvorenia vedia meditovať o tom, ako sa stvorenstvo podobá na stúpajúce schody. Keď Zem už rotovala po svojej obežnej dráhe, potom bolo svetlo, nie slnečné. Slnko, mesiac a hviezdy sú stvorenia mladšie ako zemeguľa. 94.
*Prarodičia, Adam a Eva dostali od Boha Stvoriteľa aj dar podriadenosti zmyslov rozumu, nesmrteľnosť. Po páde hriech otupil inteligenciu človeka pri rozlišovaní dobra a zla a nevedel rozlíšiť, ktoré smilstvá sú Bohu najohavnejšie. Preto Boh ľudstvo opakovane trestal potopou, ohňom Sodomu a Gomoru. Potom Mojžiš dostal Desatoro pre ľud, Zákon. Desatoro je súcit, trest a skúška a pre kresťanov skrz Kristove zásluhy zdrojom Milosti a poznania. 123.
*Človek nie je výsledkom evolúcie, tak ako vesmír nie je výsledkom autogenézy. Pre evolúciu je potrebný prvý stvoriteľský zdroj, aj bunka potrebuje pre život živnú pôdu, vzduch, svetlo, teplo a vodu. Ako bunka našla pre svoj zrod tieto štyri prvky, kto jej ich dal? To, čo ešte nie je, nemôže tvoriť.
Stvorený Bohom bol jediný Človek a z neho pochádza celé ľudstvo a ľudské rasy, na čo má vplyv viac faktorov. Počas potopy zahynuli skazené vetvy ľudstva. Preto po zničení netvorov sa ľudstvo zachovalo a znovu rozmnožilo z Noemovho rodu. – Boh nezakazuje Adamovi trhať plody zo stromu života, ale mu zakazuje trhať neužitočné plody zo stromu poznania, pretože nadmerné poznanie by prebudilo v človeku pýchu. Boží príkaz mali prarodičia poslúchnuť. Kto chce konať nezávisle od úcty k nadprirodzenému a prirodzenému zákonu, je burič, uráža lásku. Miera, ktorú dáva Boh, je vždy správna. – Keď Boh prikazuje alebo koná, treba ho poslúchnuť a robiť jeho vôľu, každý jeho čin je dobrý, hoci sa tak nejaví človekovi s obmedzeným poznaním. 134-141.
*Nenávisť medzi tvormi, hoci podložená vinami medzi nenávideným a nenávidiacim, vždy znamená neporiadok vo vzťahoch. Pretože poriadok je v láske, poriadok je láska a kto opustí lásku, opustí poriadok.
Mučeníctvo bolesti vždy sprevádza život vyvolených, s láskou k bolesti, ktorú odovzdane znášajú a žiadajú ako ôsmu sviatosť a deviatu blaženosť. Hoci to Ježiš vyslovene neustanovil, ale tí, čo rozumejú Evanjeliu v duchu, nie podľa litery, nájdu toto blahoslavenstvo v skutkoch samého Ježiša. 179-181.
*Kresťanský život je láska, celá. Mnohí kresťania majú meno a vonkajší kresťanský znak, ale nežijú kresťanským životom. Keďže láska je duchovnou vecou, pochádza od pôvodcu všetkého, nemôžu ju vychutnávať tí, ktorých ovláda telo. Chlipná túžba po inom tele, je chlipnosť, smilstvo, telesná žiadostivosť, nie láska. Medzi duchovnou láskou a telesnou túžbou je priepasť, nad ktorou je však most – Božie meno. 197-8.
*Rozum je schopný rozlišovať, čo je dobré a čo je zlé, v tom mu napomáha Boží Zákon. Boh dal človeku hlas svedomia – možno ho nazvať aj hlas Boha vo vnútri človeka a aby činy človeka boli záslužné, dal mu aj slobodnú vôľu. Nestačí nekonať zlo. Treba aj túžiť nekonať ho. Bolo by treba o tom kázať, písať. Ten, kto dnes túži konať zlo, zajtra ho vykoná. -207.
*Všetky veci slúžia na dobré tým, čo milujú Boha. Povrchní ľudia pre ich povahu pokladajú za prostriedky bolesti a hrozbu zla, čo môže spôsobiť v ich duši pochybnosti a vzburu. Tieto následky spôsobuje aj charakter neformovaný podľa prirodzeného zákona a je to duša neformovaná podľa Božieho zákona, čiže duše bez dobrej vôle slúžiť Bohu. Každý musí pracovať, aby Božie dary priniesli plody, a nesmie ich nechať nevyužité. Nikto nesmie upadnúť do kvietizmu (pasivity) a povedať si: Keď Boh chce, aby som tam bol, tak ma tam On sám privedie. 235.
*Napodobňujte Krista. A nerúhajte sa, obviňujúc Boha zo svojich slabosti. Všetkým vám dal rozum, aby ste chápali, srdce, aby ste milovali, svedomie, aby ste rozoznávali dobro a zlo; dušu, aby ste v sebe mali duchovný rozlet a mohli sa stretnúť s Bohom.
Kto je násilný voči duši, stane sa násilným aj voči telu, a keďže v sebe zaprel Bytie, Cieľ, Vieru a existenciu ducha, zabil svoju dušu. Ale je tu možnosť záchrany, ľútosť, znovuzrodenie, ak dôveruje v Milosrdenstvo podľa vzoru Dismasa. 251.
*Živá obeta – duchovná bohoslužba. Kristova obeta. Avšak k živej Obete obetovanej na oltároch musí človek pridať vlastnú osobnú obetu, obetu každej chvíle, ktorá sa prejavuje v každej činnosti a povinnosti, týka sa telesnej, morálnej a duchovnej stránky, choroby, chudoba, nespravodlivosť, ohováranie, vernosť Zákonu, neustálou obnovou osobného ja, tak ako sa neustále obnovuje celý stvorený svet v rastlinách a ročných obdobiach. 283.
*Pravidlá vzťahov medzi úradnou mocou a podriadenými, i cirkevnými. Byť postavený hore, byť „hlavou“ zahŕňa aj otcovské, nielen bratské povinnosti a kto sa proti nim prehrešuje, toho prísne súdi Boh, ktorý vinníka berie na zodpovednosť nielen za jeho vinu nelásky a  nespravodlivosti, ale aj za reakcie, ktoré toto previnenie vyvoláva v podriadených.
Podriadení k predstaveným, milosrdná láska nech je pravidlom. Nech ich nesúdia, súd nech ponechajú na Boha. Ani nech sa nebúria, samozrejme, ak ich príkazy nie sú v protiklade s náboženstvom a morálkou, spoločenstvom, alebo s prednostným a nemenným Božím príkazom, lebo v takom prípade aj za cenu krvavého mučeníctva je treba nasledovať príklad Krista, ktorý sa nesklonil pred pomýlenou vôľou veľrady a farizejov, ani pred vôľou Herodesa.
„Nesúďte!“ Pamätajte, že každý, kto bol postavený nad zástupy Kristovho stáda, že zavše jediné previnenie proti Láske, čiže Duchu Svätému, môže zničiť všetky zásluhy získane počas života prežitého podľa Zákona. Je pravda, že ak človek privedie k spáse nejakú dušu, tak určite spasí aj vlastnú, no je tiež pravda, že za každú dušu, ktorá sa zastaví alebo cúvne v dokonalosti, zasiahne trest. 283-290.

Z knihy LEKCIE k listu Rímanom od Marie valtorty. Vydal: Jacobs Light Communication, v r. 2014.

« Späť na úvod

Dnes je 22.9.2018

© 2010 v rámci projektu Fara.Sk