Farnosť
Púchov

oltár

Ľudská zrelosť zasvätených osôb

To je názov knihy od Anselma Grúna a zaoberá sa v nej prejavmi ľudskej nezrelosti a zrelosti zasvätených i ostatných ľudí na rôznych stupňov spoločenského i rodinného života. Rozoberá pri tom rôzne ľudské postoje, reakcie, emócie, očakávania, zranenia, vzťahy.
Zrelosť na človeku sa prejavuje kladným vzťahom k sebe aj k druhým, schopnosťou vytvárať vzťahy, pracovať v tíme. Zrelá osoba dokáže sa prijať taká, akou sa stala. To je rozhodujúce kritérium a jej charakteristickým znakom je rozvážnosť, vnútorný pokoj, vitalita, otvorenosť, tvorivosť, schopnosť viesť dialógy. Zrelosť závisí aj od veku a pohlavia. Po 50-ke by sa mal zamerať na svoj vnútorný rast, k starobe. V poslednej etape by mal byť zmierený so životom a byť schopný pripraviť sa na smrť a vložiť sa do Božej náruče. Niekedy na zasvätených osobách badať akýsi rozpor v osobnosti: akoby v duchovnej oblasti „vynikali“, no v ľudskej zrelosti zostávajú kdesi na polceste.
Ako by mali nažívať zasvätené osoby, muž a žena? Mala by sa medzi nimi rozvíjať kultúra medziľudských vzťahov, v ktorej nejde o podmanenie toho druhého, ale o vzájomný plodný dynamizmus. Nemajú svoju pohlavnosť potláčať, ale majú žiť takú spiritualitu, ktorá je preniknutá silou erosu. Ide aj o určitú kultúru nežnosti, i o spôsobe zaobchádzania s bežnými vecami. Treba znovu objaviť erotizmus a sexualitu ako silu ducha. I depresie a strach sa vyskytujú tiež aj u zasvätených osôb, ale sú vyliečiteľné a môžu byť potom zdrojom osobného dozrievania. Poznáme viac druhov strachu, strach zo samoty, z choroby, zo zosmiešňovania, z odmietnutia, z neistoty, zo smrti, zo zatratenia, atď. Súčasťou procesu dozrievania je aj zmierenie sa s ranami z detstva a adolescencie, ale môžu ostať vryté v našom vnútri mnoho rokov a negatívne ovplyvňujú spôsob nášho myslenia a ochromujú dozrievanie.
U niektorých ide o zdeformovaný medziľudský vzťah. Takí na prvý pohľad sa prejavujú láskavým správaním. Dokážu príjemne zabávať značný počet ľudí, navštevujú nemocných, no len čo niekto vyjadrí túžbu po osobnom kontakte, hneď sa uzavrú do seba a blokujú svoje vlastné dozrievanie (31-37).
Často sa stáva, že konkrétna práca v reholi nie je efektívna. Pretrváva tu akýsi odpor voči tomu, aby sa veci vopred premysleli, prekalkulovali, navzájom sa nekomunikuje, neposkytnú sa potrebné informácie a nedovolí sa iným vstúpiť do plánovania. Takýto prístup nie je ani ekonomicky ani duchovne prospešný. Ide o skryté kompenzácie potlačených a  neuspokojených potrieb.(62).
Z psychologického hľadiska otec v rodine deťom a adolescentnom dodáva potrebnú odvahu do života, buduje v nich chrbtovú kosť - pevný charakter a istotu pre správne rozhodovanie. Deti, ktorým chýba takáto pozitívna skúsenosť s otcom, obyčajne podvedome vyhľadávajú náhradu, potrebujú korzet ideológie. Keď takéto deti ako dospelé sa dostanú do komunity a do funkcie, zvyčajne nie sú ochotní pristúpiť na otvorený dialóg, či výmenu názorov, ale skrývajú sa za ideologické pozície a živia kontrast medzi rozkazovaním a poslušnosťou. Neschopnosť viesť dialóg v komunite je ďalšou príčinou ľudskej nezrelosti. Všade badať potlačené, nevypovedané a nevyjadrené pocity, takže niektoré veci nemožno preskúmať a ani o nich objektívne rozhodnúť. Okrem toho je extrémne nebezpečné a nešťastné, ak vôli predstaveného alebo predstavenej sa pripisuje náboženský význam – pokladať ich vôľu za Božiu vôľu je nebezpečný variant ľudskej neomylnosti.(64 – 68).
Konflikty s autoritou. Žiadna komunita sa nemôže vyhnúť konfliktom, dôležitý je však spôsob k ich prístupu a k riešeniu. Niektorí akoby mali ružové okuliare a prehliadajú konflikty a ich korene. Ako pštros, strčia hlavu do piesku a nechcú nič počuť. Nezdravým javom je diskutovať o konfliktoch vtedy, keď zainteresovaní nie sú prítomní. Konflikty treba vnímať a ich správne pomenovať. Každý z nás pri konflikte trpí, lenže prevláda strach ísť za pravdou prostredníctvom otvoreného a čestného dialógu so zainteresovanými osobami, čo je veľmi potrebné, ale to je možné len vtedy, keď v komunite vládne atmosféra dôvery. Predstavení by mali byť dostatočne rozvážni a otvorení, mali by otvoriť priestor na dialóg a rešpektovať slobodu toho druhého. Posledným, štvrtým prvkom sú rozhodnutia, ktoré vyžadujú diskusiu. Dôležité je, aby sa komunite nepredložili také plány, o ktorých sa predtým nehovorilo a nepredchádzalo tomu spoločné uvažovanie. V žiadnom prípade netreba konflikty potláčať a „zametať pod koberec“ a nedeliť sa s nimi ani s Bohom ani s ľuďmi(75 – 78). V Cirkvi zažívame aj také niečo, ako jednotlivci sa stávajú „hviezdou“ a dokážu okolo seba vytvoriť svojich obdivovateľov. Vidíme kňaza, ktorý pritiahne množstvo mladých, no nepostrehneme, že ide o jeho imidž. Z psychologického hľadiska obdivovatelia sú pre osobnosť smrťou. Treba mať na zreteli osobné ohraničenia. V Cirkvi existuje vážne nebezpečenstvo, že osoby, ktoré zistili, že vedia atraktívne rozprávať, budú vystupovať na verejnosti. Takýto typ ľudí bude opakovať tie veci , ktoré mali pozitívny ohlas v publiku, no ďalej sa nerozvíjajú, ostanú stáť na jednom mieste.(82).
Dôležitým prvkom pri riadení komunity je umenie rozhodovať ale aj vedieť, ako kolektív prežíva rozhodnutia. Pre komunitu sú nebezpeční utajení vodcovia, ktorí tvoria mienku viac – menej niekde pri káve a ktorí sa nechávajú počuť. Riadenie a rozhodovania majú byť priezračné a na zodpovednosti by sa mali podieľať všetci. Dnes by sme sa mohli veľa naučiť od podnikateľov, ktorí problematiku riadenia študujú do hĺbky celé roky. Starý patriarchálny a autoritatívny spôsob riadenia podniku nahradil komunikatívny štýl. Tak vzniká tvorivá atmosféra efektívnej spolupráce a spoluzodpovednosti, ktorá dáva schopnostiam a talentom jednotlivcov široký priestor. Takto majú všetci podiel na dôležitých rozhodnutiach. Nikdy by v našich komunitách nemal vzniknúť dojem, že bratia a sestry sú iba „prikyvujúcim stádom“. Preto každému rozhodnutiu má predchádzať dostatočné dlhé prípravné obdobie. Nestačí urobiť iba jedno stretnutie, pretože to potom podporuje zbytočný tlak, nepokoj a agresivitu. Problém riadenia dnes možno pozorovať vo všetkých kresťanských cirkvách, diecézach a dekanátoch.
Kresťania, či už laici, alebo zasvätené osoby, sú vždy vystavení riziku, že podľahnú pokušeniam pomýleného ducha. Registrujeme antikresťanský jav. Niektoré nábožné osoby stotožňujú svoju spiritualitu s akýmsi bojovým duchom a vo vzťahu k iným sa správajú bezcitne, arogantne a s tvrdosťou srdca a vyvolávajú u nich pocit viny. To nie je Ježišov Duch. Vyzretá duchovnosť stvárnená podľa Ježiša Krista má viacero foriem. Mladým patrí spiritualita plná nadšenia. V dospelosti umožňujeme viac Bohu, aby v nás konal.
Prekážky na ceste dozrievania sú dve: 1) Infatilná nábožnosť. Taká osoba pripisuje Bohu vlastné, viac negatívne skúsenosti, ktoré mala v detstve s rodičmi. 2) Neurotická forma viery a prejavuje sa tým, že osoba sa vyhýba konfliktom, ktoré privádza život. Neuróza je nevydareným pokusom vyriešiť podvedomé infatilné konflikty (vývojom zaostalé). Keď s nimi žijeme, spôsobujú nám hlboké poruchy a bloky, ktoré fixujú v nás zranenia z detstva. Neurotická nábožnosť môže mať takéto tri charakteristické črty: 1) Falošné predstavy o Bohu, 2) Potláčacie mechanizmy, a tie sú hlavnou príčinou neurózy. Jedným z tých mechanizmov je, keď sa o konfliktoch neumožní hovoriť otvorene. 3) Perfekcionizmus, ide o falošné a prehnané prostriedky a predstavy jednotlivcov smerujúce ku kresťanskej dokonalosti.

Duchovná zrelosť sa dosahuje v procese úprimného sebapoznania, bez strachu, bez vyjadrovania úsudku o druhých. Svätý Pavol to opisuje takto: láska, radosť, pokoj, zhovievavosť, láskavosť, dobrota, vernosť, miernosť, zdržanlivosť 109-120).
Kiežby nám dnes doprial Boh duchovne a ľudsky zrelé osobnosti, najmä rehoľníkov a rehoľníčky, ktorí by boli lekármi tohto nášho sveta. Na túto tému píšu i R. Guardini, J. Powell, W. Stinissen a ďalší.

Z kresťanskej knižnice, Púchov, 2009. Vydavateľ: Dobrá kniha.

« Späť na úvod

Dnes je 22.9.2018

© 2010 v rámci projektu Fara.Sk