Farnosť
Púchov

oltár

Ľudské práva ohrozené mocou a relativizmom

Profesorka J.H. Matlary prednáša v odbore medzinárodnej politiky na Univerzite v Oslo. Spolupracuje s mnohými inštitúciami v zahraničí v Barcelone, New-Yorku, vo Vatikáne a inde a zo svojej dlhoročnej práce získala veľké skúsenosti, ktoré v tejto knihe podáva a chce nimi prispieť k európskej debate o relativizme, o ľudských právach a tyranii. Ide o dôležité poznanie a o potrebu debaty v našich demokraciách. Aristoteles hovorí, že i zvieratá majú svoju reč, ale nevedia logicky rozmýšľať, to je výsada človeka. Logické myslenie predpokladá, že hovoríme v „univerzaliach“, to je reč etiky a preto aj reč práva a politiky. Ľudské práva sa kladú dnes v politike na popredné miesto, na medzinárodnú úroveň, avšak chybou je, že nie je politický kontrolný systém a názory o ľudských právach sa relavitizujú. Stará múdrosť hovorí, že štát nemôže existovať bez hodnôt všetkým občanom spoločných. Tou je „Všeobecná deklarácia ľudských práv“ prijatá v OSN r. 1948. Ústava EÚ vynechala vo svojej listine ľudských práv kľúčové pojmy „vrodený“ a „neodňateľný“ a nezaujala jasné stanovisko v otázkach manželstva. Bude treba znovu objaviť prirodzené právo človeka, ale musíme byť ochotní uvažovať o význame slova rozum-ratio a mať schopnosť logicky myslieť.

Je ale zvláštna averzia k pojmu pravda a je úzko spätá s koncepciou „politikal correctness“. Väčšina ľudí jej politickú moc pocítila na vlastnom tele, človek cíti, čo bolo kedysi ako istota, opora, tu zrazu už nie je. Média hrajú v tomto procese „shaming and praising“ rozhodujúcu úlohu a dôležité je, akú hodnovernosť majú ohlasované argumenty a aký cieľ sledujú. Reč ľudských práv sa využíva alebo zneužíva na dosiahnutie rôznych, mnohokrát pochybných cieľov, bez uváženia logiky. Počúvame argumenty, ktoré sa navzájom vylučujú. Napríklad, že „homosexuálna rodina“ neprotirečí klasickej rodine, ako je definovaná vo „Všeobecnej deklarácii ľudských práv“. Z toho je možno konštatovať i to, ako sa európska demokracia vzdialila od klasických demokratických noriem. Dnešná Európa je konzumná, kde rozhodujú sily trhu a charakterizuje ju materializmus (všetko sa točí okolo vlastného JA). Veľkým problémom západnej demokracie je, že sa už nezaoberá etickými otázkami, ale iba pragmatickými, politickými.

Príklad z praxe: Ide o umelé skončenie tehotenstva. V debate sa majú brať do úvahy ústavné normy a medzinárodné dokumenty o ľudských právach, v ktorých právo na život sa považuje za najvyššiu normu. Ale ak sa debata vedie z pragmatického hľadiska, to znamená ako „záležitosť žien“, vtedy sa nerešpektujú tieto kľúčové dokumenty. Takýto istý politický proces badať aj v debate o eutanázii. Eutanázia sa predstavuje ako možnosť voľby. Zástupcovia záujmových skupín hovoria: „Nemáme dosť zdrojov pre všetkých ľudí, musíme sa zamerať na mládež“.

Na týchto príkladoch sa dostávame k jadru problému demokracie a relativity hodnôt. Obidve nemôžu vedľa seba zmysluplne existovať. Demokratické štáty, v ktorých politici obchádzajú základné normy o ľudských právach, sa skôr neskôr stanú tyraniami. Za tým obyčajne stoja aktivity expertov MVO – mimovládnych organizácii a politici sú im v tom nápomocní.

V kapitole 3 autorka rozvíja debatu o ľudských právach na národnej a medzinárodnej úrovni, ich previazanosť, z únie na štát. Pri preberaní politických argumentov pre normy a hodnoty treba zvážiť tri dôležité fakty: medzinárodný súhlas, doma súhlas vlastného obyvateľstva a vedecké dôkazy. Treba dávať pozor na tých, čo chcú zmeniť, oklieštiť ľudské práva (tzv.“normopodnikatelia“), pokúšajú sa presadiť „novú normu“ pomocou „soft law“ stratégie. V tom sú MVO veľkými expertmi, ale nebuďme naivní, že sledujú morálne dobro, i keď sa nám to tak prezentuje a zdá, ale prevážne sledujú svoje vlastné celkom iné ciele. Už dlhodobo pracujú na uzákonení „homosexuálnych rodín“, proces je v „kaskádovej fáze“ . V každej krajine iniciujú debaty, prekonávajú prekážky, pôsobia na verejnú mienku. Broja proti prirodzenej podstate muža a ženy, že sú to iba nadobudnuté spoločenské úlohy. Má na tom podiel aj ontológia feministického hnutia. Sú to rafinované útoky proti rodine a ak sa má zachovať prirodzená funkčnosť rodiny, treba pochopiť jej každodennú realitu. Čo je matka, možno poznať z pozorovania a zo skúsenosti so skutočnou matkou a vo vzťahu s jej deťmi. To isté platí pre otcovstvo. To je rodina.

Ďalšie témy v knihe: Etika a ľudské práva v období globalizácie. Nadnárodné spolitizované právo a vplyv práva na politiku. Právny štát ako garant demokracie. Korupcia. G77. Riziká. Kresťanská demokracia, prirodzené právo, islamizmus, Bosna, tolerancia.

Demokracia a ľudské práva sa dostávajú i do rozporu, príklady: Materstvo a otcovstvo patria do prirodzeného práva, to je záväzná norma a preto ich nemožno nanovo definovať a preto sa robia o to pokusy. – Dokument OSN o právach dieťaťa z r. 1989, podľa ktorého deti majú právo poznať svojich biologických rodičov a byť nimi vychovávané a predsa sa pripravuje „homosexuálna adopcia“.

Vytvorili sa dva prístupy k definovaniu ľudských práv. Buď vychádzajú z konceptu prirodzeného práva, alebo sú výsledkom pozitívneho práva, politického procesu, ktorý sa uplatňuje v Štrasburgu sudcami a právnikmi. Tak bol posudzovaný i prípad krížov v Taliansku. Práva sa prispôsobujú podľa politickej situácie a nie sú brané do úvahy principiálne argumenty, ale len na základe nejakých faktov, že nejaká skupina ľudí praktizuje nejaký životný štýl a štát to má dovoliť (potraty, homosexuálne praktiky...). Vznikne hnutie, nátlak na politikov, zasahujú mimovládne organizácie. Je zaujímavé, ako vznikajú nové definície pojmov, napr. potrat ako reprodukčné právo? Kto definuje práva gayov adoptovať si dieťa ako ich nediskrimináciu?

I politici sú dnes prevážne len nástrojmi mocenských síl. Preto buďme veľmi ostražití, niektoré procesy by sa dali ešte zastaviť, Poľsko je toho príkladom (FŽ 1/2011).

Klasická schéma formovania charakteru z minulosti , keď sa verilo v objektívnu pravdu od čias neskorej renesancie, ale skeptickí filozofi túto koncepciu odmietali, J.Locke, Berkely, D.Hume, Hegel, Fichte a ďalší. Dnes už niektoré filozofické školy sa znovu vracajú k metafyzike a ku klasickému pojmu osoby.

Všeobecná deklarácia ľudských práv je zvlášť v našej dobe veľmi cenným dokumentom, je len na občanov, zvlášť na politikoch, na poslancoch a na pracovníkoch pre verejné záujmy, aby tieto dokumenty poznali a vedeli ich odborne a odvážne obhajovať proti neprajníkom a manipulátorom, ktorí tieto zásady znevažujú a šíria nepokoj a rozvrat.

Tlač knihy Michal Vaško Prešov, 2008.
Dodatok zo Světla 10 a 43/2007:
V januári 2006 schválil európsky parlament rezolúciu B6-0025/2006 k boju proti homofobii (averzia proti homosexualite). Či je niekto muž alebo žena, že to si má človek sám rozhodnúť. Kto bude zastávať stanovisko, že byť mužom či ženou je dané od prírody a či od Stvoriteľa, bude stíhaný pre porušenie zákona.
Dokument z 29.júla 2007 o „štáte, náboženstve, sekularizácii a ľudských právach“ bude postihovať i doterajšie istoty a spôsob života. Otázky potratu, eutanázie a homosexuálnych sňatkov majú byť vyčlenené z vplyvu náboženských cirkvi a má im byť zakázané zasahovať do tohoto. Stalo sa už, biskup Leonard z Namuru a z Janova Mons. Bagnas boli obvinení z homofobie. Za vmešovanie sa do spoločenského diania boli obvinení kardinál Pell z Austrálie a arcibiskup z Perthu. Veľký francúzsky prognostik Ch. de Montesquien napísal: „Každá revolúcia a prevrat sa pripravuje dlho predtým v podobe rôznych trendov. Tomu treba venovať zavčasu pozornosť, predvídať dôsledky a konať.

« Späť na úvod

Dnes je 15.11.2018

© 2010 v rámci projektu Fara.Sk