Farnosť
Púchov

oltár

Magdalén Botková - Kytica môjho života

Magdalena Botková, za slobodna Dobrovocká, sa narodila 17.mája 1933 v Šuranoch. Rodina sa presťahovala do blízkej obce Kostolný Sek, kde prežila celý svoj ďalší život. V 1954 sa vydala za Jozefa Botku. Do základnej školy chodila v Šuranoch, potom vyštudovala pedagogiku. Niekoľko rokov pracovala v lokomotívnom depe v Nových Zámkoch ako úradníčka. Narodenie a výchova šiestich detí priniesli do jej života kolotoč vždy nových a náročnejších povinnosti. Dcéra Marta sa narodila v r. 1956, syn Jozef v 1957, Anna 1959, Mária 1961, Eva 1963 a Peter v 1968. Potom, čo deti po vyrástli, začala pracovať ako dojička v JRD v Kostolnom Seku a v 1968 odišla do dôchodku. Má 11 vnúčat a tri pravnúčatá. Pani M. Botková tu opísala život na dedine cez prácu k jeho zdravej dedinskej kultúre a potrebe vďaky vzdávania Bohu. Naproti tomu vysťahovalci Slováci v Montreali ak stratia kostol, to ich centrum, stratia tak svoju spojovaciu zjednocujúcu životodarnú zložku a zmysel, cieľ; a tá hrozba straty im visí nad hlavou. Kniha však obsahuje i pekné príhovory dcér a vnúčat.

*Som len obyčajná žena. Ako dieťa, si pamätám a rada spomínam, poštár každý mesiac nám priniesol knihu z SPKK. A spomína i dcéra Marta: Kniha, ktorú práve čítala mama, to bola moja literárna výchova. Mala zmysel pre uchovanie a sprítomnenie tradície, v pásme „Spievame koledy z Kostolného Seku“, „Chodila Mária“, „Hľadáme prístrešie pre svätú rodinu“. Práca v záhrade a starostlivosť o domáce zvieratá je ďalšia časť života mamy. V r. 2010 ukončila štúdium na Univerzite tretieho veku v Nitre a štúdium „Základy katolíckej teológie“, prehlbuje si náboženské vedomosti v zrelom veku. Kompozícia básni a úvah je úprimným vyjadrením jej vnútorného sveta a jej reflexie na početnú rodinu vytvára pestrú mozaiku života ženy, mamy, babičky, priateľky a dobrého človeka, uvádza v úvode jej dcéra Marta.11.

Vždy som si vedela nájsť čas na čítanie. Poéziu som si obľúbila a viedla som k tomu i moje deti; Zajka bojka recitovali, Žabiatko, alebo Čin-čin .Záujem o históriu vo mne vzbudil náš pán dekan Karol Markovič. Naša mládež (výzva), rozídená svetom, noste v srdciach kus svojho domova, rodného kraja!40.

*Báseň Kytica môjho života veľká predo mnou, v nej osemdesiat kvetov, to kvety môjho života, každý rok jeden kvitol. Fialky, konvalinky sú detstva môjho najkrajšie spomienky. Tulipán, ľalia, nezábudky, sirôtky; načo toľko slov, stisni ruku a podaj kvet, veď kvetom povieš všetko.12.

*Roráty. A tie, na ktoré sme išli mimoriadne skoro ráno zasneženou cestou. Kostol zamknutý, čo je? A prekvapene som vykríkla: „Tetička, veď na veži je len pol jednej.“ Naša tetička bola totiž slepá, a doma sme mali pundusové hodiny, odbíjali čas, tetička asi špatne počula a ja som sa nepozrela na hodiny. A tak sme sa vrátili domov, ulice neosvetlené, tma, bol rok 1944, bola vojna a zákaz svietiť.15.

*Chlieb. Báseň. Babička piekla chlieb. Večer múku preosiala, kvások zarobila, prikryla, kríž nad ním spravila. Ráno vstala veľmi skoro, pred svitaním, Pane Bože pomáhaj mi, bolo vždy jej prianím. V peci rozkúrila, chleba posádzala a s ružencom v ruke, ku peci si sadla. A otec berie chlieb, jako niečo posvätného, nožom kríž naň spraví, v mene Otca, Syna i Ducha Svätého. Potom sme my deti...

Spomienka na Karola Markoviča – každému bol známy, ako farár, dekan, žil tu medzi nami, zaujala ho aj história kraja, preskúmal dostupné pramene, vďaka, že dejiny naše nezapadli prachom.16.

Božie slovo v mojom živote. Od Všech svätých do Hromníc, v tejto dobe sa v zime nevykurovalo všade, teplo bolo iba v kuchyni a tak celá rodina bola shromáždená v kuchyni, kde bolo teplo. Tak sme mali účasť na počúvaní Božieho slova. Babička vždy pred čítaním poutierala stôl a dala naň čistý ľanový obrus a až potom sa mohla naň položiť veľká kniha Svätého Písma.20.

Moja návšteva v Montreálu,r.2010. Moja cesta smerovala do kostola. Kostol sv. Cyrila a Metoda postavili slovenskí prisťahovalci r. 1928. Kostol je centrom náboženského ako aj kultúrno-spoločenského života Slovákov tu žijúcich. Priestor pod kostolom má miestnosť, kultúrnu miestnosť pre rôzne podujatia a posedenia, spievajú slovenské piesne, zaspomínajú na domov, rodičov, zvyky, tradície. Tu sa cítia doma. Tu prežívajú to „Dedičstvo otcov zachovaj nám Pane!“ Keď v kostole zaznel orgán a po slovensky: „Bože svetov, mocný Pane“ slzy dojatia sa mi tisli do očí. Na záver omše však bol prečítaný nepríjemný oznam arcibiskupského úradu, že kostol sa vyníma spod právomoci slovenskej komunity a Slováci môžu chodiť na sv. omše do českého kostola. Bolo mi ich ľúto, a sa rozhodli zabojovať za svoje právo.

Moja milá Martika. Päťdesiat rokov je tomu, čo som ťa prvýkrát držala v náručí. Dali sme ti meno Marta. Tá biblická Marta bola starostlivá a ta navyše si ešte obetavá, pedantná, dôsledná. V našej početnej rodine si to nemala ľahké. Byť najstaršou znamenalo mať aj najviac povinnosti. Veľkou životnou skúškou pre našu rodinu bol rok 1968. Narodil sa Peťo, tato si zlomil nohu. A do toho prišli Rusi. Ale s pomocou Božou babičkinou a tvojou sme to zvládli a ty si mala už dvanásť. Potom prišla škola, stredná, vysoká, zamestnanie, založenie rodiny. Deti, Sonička, Evička a Mária. Z teba sa stala babička, zo mňa prababička. A tak je to dobré, tak to má byť. S láskou tvoja mama.35

Pozdrav Šuranom. Mesto moje rodné, veď sláviš dnes rokov osemstosedemdesiat. Pieseň ľudová, zaznej zvučným hlasom, nesmieme dovoliť, by zapadla prachom, privítaj rodákov, hlaholte zvony...Štefan Bošniak vystaviť dal kostol a prekrásna Žofia v Tepličke nad Váhom svoj večný sen sníva. Slovenská reč v Šuranoch našou bola odjakživa. Maďarizácia jej nepriala, študenti v kostole slovenskú hymnu spievali a Mária Kokošová v dverách kostola zastrelená bola...43.

Doslov. Sľubujem ti, mesto rodné, pri pamiatke našich predkov, že budeme v úcte mať svoju tradíciu, vážiť si slávnu históriu. Tu zatiaľ končia dejiny, tu končí história, tie ďalšie nám bude písať, naša nová generácia.

A v Rozluke, (ťažko uveriť): Pamätáš na našu mladosť? Ako krásne sme boli mladí:...že každý nad tým žasol, keď pretrhla sa niť...

Babička!: Každý z nás dobre vie, prečo niekedy, ešte skôr ako domov, zablúdime k tebe. Prečo pri tvojom stole, v malej kuchynke, tak radi sedávame natlačení pri sebe ako lastovičky...(od vnučky Sone k babičkiným 70-narodeninám, 17.mája 2003.

Vôňa domova: Milujem rána v tvojej prítomnosti, mama, môj Bože a moja láska, moja modlitba bez slov v duši ukrytá. Tento moment v zátiší si strážim, pred vetrom budúcnosti, ktorý ráz zosilnie nad naším domom. Aký krásny je pocit domova! Pocit posvätný, ako prameň živej vody, ktorý mi zo srdca vyviera...(Od dcéry Anky, 2010).

Nemám verš: Čudovala som sa, že sa nikdy nenaštveš, keď niekto niečo neurobil a počkalo to na teba. Nechápala som tvoju trpezlivosť s tatovými vrtochmi. Je toľko vecí, mama, ktoré som v tvojom živote chcela zmeniť. Koľkokrát som si hovorila: Ja byť na tvojom mieste, nerobila by som to. Mama, chtiac – nechtiac, idem v tvojich šľapajach, len mi pri tom chýba tvoja pokora a trpezlivosť, ale dúfam, že keď raz sa dožijem sedemdesiatky, tak sa ti budem podobať. (Od dcéry Márie, 2003).

Dar pre svätého otca Jána Pavla II: V slúchadle som počula: Zajtra ráno o siedmej hodine pri Bronzovej bráne. Svätá omša v súkromnej kaplnke Svätého otca sa začína o 7,30! Stretnutie so Svätým otcom bola nezabudnuteľná chvíľa. Prevzal si náš dar, prvý výtlačok Denníčka Milosrdenstvo Božie v mojej duši. Potom nás požehnal. Radosť zavládla v našich srdciach, ktorú sme si odnášali domov. O niekoľko týždňov prišla pošta z Vatikánu s fotografiami z nášho stretnutia. (napísala PsDr. Jana Domsová, Trenč. Teplá, autorka prekladu knihy Denníček –Milosrdenstvo Božie v mojej duši).

Z Kresťanskej knižnice Púchov, 2018.

« Späť na úvod

Dnes je 19.4.2019

© 2010 v rámci projektu Fara.Sk