Farnosť
Púchov

oltár

Máš před sebou všechny mé cesty

Je to kniha o českom kňazovi, filozofovi a profesorovi Tomášovi Halíkovi, do ktorej literárne prispeli šesťdesiati intelektuáli k jeho 60.-tim narodeninám. Sú to známe i neznáme osobnosti z Čiech, ale i z cudziny a práve cez tieto príspevky máme možnosť spoznať ich osobnú zrelosť, znalosti, hodnoty kultúr, ich vzťahy k jubilantovi. Z knihy predkladáme postrehy niekoľkých osobnosti, aspoň tento výber:
Andrej Babuchowski, poľský novinár a prekladateľ píše, že význam Halíkových kníh v Poľsku rastie. O týchto knihách sa nielen píše a diskutuje, ale ony prenikajú do krvného obehu náboženskej kultúry. Tomáš Halík, konvertita z doby komunizmu, miluje paradoxy, je odborníkom v oblasti dialógov.
Josef Dolista, teológ, profesor v Č. Budějoviciach a v Poznani, píše: Zjednotenie národov v Európe na báze ekonomickej je nedostatočné a môže viesť k ďalším bariéram medzi jednotlivými štátmi, pretože značná časť Európy je ohrozená chudobou, ľudia sa obávajú nezamestnanosti a sociálneho chaosu. Európa sa môže zjednotiť na základe metafyzických hodnôt.
Anzelm Gruen, teológ, benediktínsky mních, autor 250 kníh, píše: V súlade s poslaním otca Halíka chcem svoj príspevok venovať duchovnej ceste uzdravenia. Duchovná cesta nenahradzuje psychologickú cestu, ale ju doplňuje. Skutočná nemoc dnešného človeka spočíva v odtrhnutí od božského zdroja, je odcudzený sám sebe. Tuší síce božský rozmer, ale...Prajem T. Halíkovi, aby mohol prispieť svojou teológiou, filozofiou, psychológiou a spiritualitou k uzdraveniu jednotlivcov a celej spoločnosti. Plní úlohu, ktorú Ježiš zveril svojim učeníkom.
Václav Umlauf, kňaz, učiteľ filozofie na VŠ v Mníchove, píše: Nedávno som v časopise ZVUK z môjho zlínskeho kraja čítal. Zarazila ma správa, že zomrela v obci Žítkova pri Hrozenkove posledná kopaničiarska „bohyňa“, 95. ročná Irma Gabrhelová, to nebola bosorka, niekoľko rokov neopustila svoju chalupu a ľudia chodili za ňou, na rady. Dnes kopaničiarske chalupy a život z nich sa vytráca. Prečo a v čom zlyháva symbolika posvätná? Na Západe sa verí v symboliku zvaného „bankovka“, platobná karta s mrňavým čipom. Človek, neukojiteľný tvor, predstavuje vykoľajeného tvora, ktorý vsadil na symbolickú účinnosť magických prostriedkov, ktoré ho k večnosti nepriblížia ani o milimeter. Iný príklad je skanzen v Rožnově pod Radhoštěm sa zachraňuje pre ďalšie generácie. Keď porovnávame to s japonským modelom, je odlišný. Japonské pojatie patrimonia je založené na trvalosti formy, nie materiálneho predmetu. Preto sa významné architektonické pamiatky stále stavajú znovu. Na ostrove Honšú stojí chrám šintoistickej bohyne Amaterasu. Tento chrám postavený z dreva japonského cyprišu sa od základu obnovuje každých dvadsať rokov od siedmeho storočia a ďalšia obnova je naplánovaná na rok 2013. V ich pojatí historickej pamäti sa valorizuje nie materiálny predmet, ale remeselník a umelec, ktorý ho vie zhotoviť. Japonci obnovujú nie chrám, ale schopnosť ho vytvoriť. Za tým účelom po stáročia obnovujú remeselníkov a umelcov. Avšak svet zomrelej bohyne I.Gabrhelovej už obnoviť sa nedá. Jej odchodom na večnosť definitívne a navždy zmizlo jedinečné symbolické univerzum, ktoré po stáročia dávalo zmysel obyvateľom Kopaníc. – Agresívna symbolika platobnej karty pôsobí nenápadne ako smog. V Čechách, konkrétne v Ústi nad Labem , tento sci-fi stav už je. Lenže nakupujúcim tvorom postaveným mimo symbolicky sprostredkované univerzum zmyslu neide nič vysvetliť. Zdá sa, že po odchodu bohýň a duchovných, príde na radu demokracia a právo. Nikomu nebudú dávať zmysel, pretože momentálny význam toho či onoho založený na individuálnych a skupinových záujmov zatlačí všetko do pozadia. – Sloboda jednať a vtlačiť náboženskému či politickému životu nové symboly alebo oživiť obsah tých starých, je zrovna tak vynaliezavá ako dravosť sprivatizovaného kapitalizmu bez pretvárky.
Tomáš Špidlík, kardinál, teológ a spisovateľ, píše: „Pravda Pánova víťazí“. Žijeme dnes v demokracii, máme vládu ľudu. Opravdu? Ďalej píše o skúsenosti A. Chomjakova, ktorému ostala v srdci nezabudnuteľná svetla vzpomienka na ideálnu slovanskú matku, ktorá dokázala nájsť šťastnú cestu uprostred všetkých ťažkosti života, ona bola istota, o ktorú sa dalo oprieť. – Slovania sú presvedčení v hĺbke svojej duše o tom, že pravda je neoddeliteľná od života, teda od osôb, ktoré ju vyznávajú. Ak sa dotknete pravdy, ktorú človek vyzná, dotkol ste sa osoby a on potom trpko prehlási: „Aj Vy ste proti mne?“ – Ďalej potom rozoberá z Dostojevského románu „Bratia Karamazovci“ tri hlavné osoby. Starý Karamazov neuznáva žiadne hranice v užívaní sexu. Skončí tak, že ho zabije jeho zatajovaný syn. Ivan nepozná hranice pre rozumovú skepsu, skončí schizofrenickou posadnutosťou. Dimitrij je liberál, chce užiť všetky rozkoše sveta a skončí vo vezení. Absolútna sloboda, po ktorej človek túži, keď ju užil, nakoniec ho zabije. Sloboda je kristologická.
Adam Michnik, poľský historik, novinár, predkladá filozofické rozhovory kňaza Jozefa Tischnera s poľským žurnalistom Jacekom Žakowskim o boji cirkvi s tou slobodou, ktorá sa objavila po r. 1989. JŽ: Poľská cirkev dnes, to sú odchovanci „ľudo-demo“ systému a v každom z nich niečo ostalo aj keby sa akokoľvek dramaticky oslobodzovali. JT: Zinoviev vymyslel označenie homo sovieticus, aby popísal to, čo v človeku ostane aj keď sa ocitne v nekomunistickom prostredí. JT: V cirkvi vypadá situácia trochu horšie ako inde, pretože ľudia cirkvi sú hlbší a zrno sovietizmu do nich hlbšie zapadá. – Nezapomínaj na základ kresťanskej antropológie, na presvedčenie, že človek je slobodný, keď vlastní sám seba. Komunizmus v nás zasial fenomén podozrievavosti voči všetkému vlastníctvu, i voči sebe. Ľudia nakazení komunizmom idú do kostola a tak, ako nechceli vlastniť seba v strane alebo vo Zväzu mládeže, nechcú vlastniť seba ani v cirkvi. Odovzdávajú sa cirkvi skôr akoby vlastnili sami seba. Nemajú vlastné názory, nerozhodujú sa. Ale nie preto, že sú poslušní, ale preto, že sa všetkého boja. Kritika súkromného vlastníctva bola tak hlboká, že sfalšovala ľudskú osobnosť, zničila vzťah k sebe samému.
Marek O. Vácha, biológ, teológ, kňaz, učiteľ na VŠ píše o tom, ako T. Halík poriada každý utorok v sakristii Najsvätejšieho Salvatora pre vysokoškolákov a iných početných záujemcov prednášky zamerané na hľadanie a výchovu k viere a k Bohu. Mnohí vyznávajú, že prvým krokom na ich ceste k viere bolo knižky T. Halíka. Tisíce ľudí zmenilo svoj pohľad na kresťanstvo vďaka Halíkovým knižkám.
Evanjelicky teológ Pavel Hošek: T. Halík je pre mňa tajomstvom, ale je to verný syn cirkvi. Literárny vedec Jozef Jeřáb: Je to jeden z múdrych hlasov zavznievajúcich z nášho „Olympu“. Filozof Martin Palouš: Svet sa rýchle mení pred našimi očami, na mnohé budeme mať rôzne názory, ale zhodneme sa na tom, že veľké udalosti prichádzajú „na nohách holubičích“, a ako dopadne 21. storočie, je naozaj v rukách Božích. Politolog Jiří Peche: T. Halík je verejným intelektuálom „par exelence“. V dôležitých udalostiach dejín opakovane zazneli výzvy k celospoločenskej diskusii v IMPULS 99 a T. Halík bol z troch prvý hovorca. Kňaz F. Kunetka, salezián predkladá spoločenstvo prvých kresťanov a Didaché. Zdeněk Neubauer, filozof, prírodovedec KU spomína na stretávky a klasické obdobie Kecandy. A.P. Rethmann, teológ, profesor na KTFUK poukazuje na dôležitosť verejných intelektuálov a ich aktivity vo verejnosti. Spisovateľ L. Vaculík: Tak som bol hlúpy v 26.-rokoch, veril som v Boha? Neveril? Bolo mi to jedno. Arcibiskup Józef Žyčiński: Evanjelium nádeje v prácach T. Halíka predstavuje súčasnú klasiku, ktorá chráni pred znechutením, ztratením a zúfalstvom.

Aké je to krásne sledovať tieto kultivované dialógy a písomné príspevky intelektuálov, ktorí toho viac vedia a vidia. Mnohé môžu byť i pre nás ako výzva.

Z kresťanskej knižnice 2009 Púchov. Knihu vydalo NLN v Čechách.

« Späť na úvod

Dnes je 16.7.2018

© 2010 v rámci projektu Fara.Sk