Farnosť
Púchov

oltár

Misia Peru

Mladá autorka venuje túto knihu aj dvom výnimočným ľuďom – svojim rodičom. Kniha je pútavo napísaná a je to realita. Aj mladí čitatelia knihy môžu byť týmto inšpirovaní a oslovení. Autorka tu zanietene opisuje svoj jednoročný misijný pobyt a prácu s deťmi, ktorých rodičia žijú v chatrčiach jednoducho primitívnym spôsobom v ťažkých podmienkach vysoko v horách, ale ostávajú verní v krajine svojich rodičov, v krajine Inkov. Pôsobila v malej dedinke Lares vo výške 3222 m n.m., kde bola škola, ubytovňa i kostolík. V knihe je i veľa fotografii, viaceré sú z víkendových výletov; z Limy, kde v katedrále dodnes prechovávajú bez problémov pozostatky veľkého ale aj krutého dobyvateľa Francisca Pizarra. Ďalšie fotky sú z prístavu na jazere Titicacy, tradičné člny, prehliadka džungle, pestré kroje. Rok prešiel, ostali nezabudnuteľné dojmy vpísané do srdca, ťažké lúčenie „Lenka ostaň“, volajú deti z peruánskych hôr zo saleziánskeho internátu casita. Na letisku vo Viedni už ju čakali z rodiny ale aj snúbenec Marek. Na misie pripravujú dievčatá v Trnave  saleziáni. Autorka spomína: „V prípravnom kurze si prisadol ku mne don Peter a mi hovorí: ...vypadla nám dobrovoľníčka do Peru a si jediná z kurzu, čo sa španielsky dohovorí...tak trochu... zabehlo mi. Rozmyslím si to. A pred bohostánkom na kolenách mi bolo to naraz jasné, pôjdem. A ešte pre duchovnú posilu stihla som si vykonať pešiu púť do Čenstochovej a tam, odtiaľ som sa vrátila zaľúbená do Marka.

*Prvý ráz v komunite. V okolí Lares a jeho farnosti je 15 komunít roztrúsené medzi kopcami. Padre Cayetana nás s Katkou pozval do jednej z nich. Autom, po prašných cestičkách, okolo strmých priepastiach, cez riečku, po nekonečných serpentínach sme stúpali do výšky 3800m a na obzore sme zbadali prvé kamenné domčeky, sem-tam prebehli deti, pasúce ovce. Spolu s nami sa viezli dve stredoškoláčky, padreho asistentky, ktoré mali tlmočiť padreho španielske slová do kečuánčiny. Autom sme zastali na okraji komunity a vošli do jednotriednej školy. Ľudia v pestrofarebných pončách a deti sa schádzali na zvuk z megafónu. Padre po úvodnom pozdrave im premietol film s biblickým príbehom. Asistentky objasňovali dej v kečuánčine, rodnom jazyku ľudí hôr. Mnohé komunity nemajú elektrinu. Kamenné domčeky, v ktorých prebývajú mnohopočetné rodiny, v jedinej miestnosti. Nechcú opustiť miesta, kde žili ich predkovia. Napriek chudobe sú pohostinní, vedia sa deliť i s málom. Horské polia im poskytujú obživu, sadia kukuricu a zemiaky.

*Majes. Mestečko, kde bola púšť, piesok, privedením vody zo vzdialeného kaňonu Colca vzniklo toto mestečko, zelená oáza uprostred púšte. Ale čo ľudia v púšti? Ťažko prežívajú. Padre Andrzej nás ťahá ku skladom. Pozrite, čo všetko mi sem posielajú z Európy? Dátum spotreby mnohých uskladnených potravín dávno vypršal. Poobede to v saleziánskom stredisku poľskí dobrovoľníci naložili na pick-up a vyrazili sme do terénu púšte. Ľudia zo slumov vytvorili rad pred auto a dobrovoľníci rozdávali. Táto forma pomoci zanecháva i negatívne stopy, robí nás cudzincov pánmi situácie a snaha domorodcov ukoristiť pri rozdávaní čo najviac, mení susedov a priateľov na rivalov. Zdá sa, že chýbajú koordinátori.66.

Priestor, v ktorom padre Andrzej slúžil svätú omšu, ťažko nazvať kaplnkou. Štyri plechové steny, pár starých stoličiek, provizórny oltár a okolo pobehovali psy. Obyvatelia Majes na sv. omšu prišli a ju veľmi prežívali. Radosť z viery z nich bolo cítiť. Čerstvo pokrstené deti veselo potom pobehovali v slávnostných šatôčkach a mnohí veriaci zasa zastavovali padreho Andrzeja na pár slov.

*Nový školský rok začína v marci. Deti v casite pribúda, vrhali sa nám okolo krku, prváčikovia hovoria iba kečuánsky. Niektoré deti ešte aj v marci ostávajú doma na pastvinách s lamami a ovcami a pomáhajú rodičom na poliach, až neskoršie sa vrátia do školských lavíc.

*Nocľah na konci sveta. V Maucau ma šofér vyložil a horko-ťažko som vystúpala až k domčeku, v ktorom sme aj s Katkou mali prenocovať. Malý Roger ma prvý zbadal a vybehol mi oproti. Deti ma ťahali dnu do domčeka, kde vďaka rozohriatej piecke bolo príjemné teplo. Zvítali sme sa s rodičmi. Ich príbytok tvorilo niekoľko kamenných domčekov a tamto ďalej je stan, tam spáva môj otec, vysvetľuje Roger, aby bol blízko pri zvieratách a dával na ne pozor. Ale veď otcovi musí byť tam v noci strašná zima, hovorím. Medzitým prišli Pedro s Katkou, ktorá priniesla v ruksaku pár maškŕt pre deti. Večer ma malý Roger viedol do vedľajšieho domčeka, „poď budeme spať spolu v posteli.“ Roger sa vyzul a bosý vhupol do postele. Ja som sa uložila vedľa neho v početných vrstvách tričiek a svetrov , s dvoma pármi hrubých ponožiek a s troma dekami a triasla som sa od zimy a chlapča spalo výdatne. My Európania rozmaznaní radiátormi sa nemôžeme s nimi porovnávať.78.

*Adios Katka. „Cítim, že sa sem ešte vrátim...Mnoho sa však medzitým zmení. Deti sa v casite striedajú, niektoré odídu, prídu nové. Je ťažké zmieriť sa s tým, že veľa detí, ktoré mi tak prirástli k srdcu, už zrejme nikdy neuvidím“.90.

*Na hrane. Ak človek ostane sám, misia ho preverí po každej stránke. Od Katkinho odchodu mi pribúdali nové povinnosti. Bolo toho priveľa, avšak musím to všetko zvládnuť. Prišla som sem pomáhať, nie oddychovať. Keď už všetci boli v posteliach, čakala ma hodina angličtiny s Pedrom a Leonidasom. Potom prváčikom som chystala pomôcky na precvičovanie abecedy. Začala som písať učebnicu angličtiny, ktorú som chcela nechať deťom pri mojom odchode z misie. Stále ktosi potreboval niečo opraviť, vyrobiť, zalepiť. Často som pracovala unavená dlho do noci. 114.

*U Leonidasa v horskej dedinke Huacawasi. Po tri a pol hodinovom pochode strmými chodníčkami a s ruksakmi sme sa konečne dostali do Huacawasi a dalo nám to poriadne zabrať. Tu sa neurodí nič okrem zemiakov a ocy. Na raňajky, obed i večeru jeme neustále zemiaky, polievku, varené, pečené. Dopestujeme ich veľa druhov a farieb, vysvetľuje nám Leonidas a teraz si oddychnite a viedol nás do vedľajšieho domčeku, kde sme si na posteli rozložili spacáky, zazipsovali sa po uši so Zuzkou a unavené zaspali. Mačka skočila k nám do postele a spala s nami.

Čím sa živia tu ľudia? pýtam sa Leonidesa. Rôzne, odpovedá. Ženy prevažne tkajú a ručne zhotovené výrobky predávajú na trhoch. Ľudia sa všade živia chovaním lám a pestovaním zemiakov. Mladí? mnohí zostávajú tu ale mnohých láka mesto, ktoré ponúka veľa možnosti, i ja by som chcel študovať cestovný ruch a pracovať ako turistický sprievodca a pomáhať aj mojej rodine.130.

*Cez prázdniny v Purte Maldonade. A odtiaľto ešte kus do džungle pomocou cestovnej kancelárie sme to zvládli. V Peru je možné pozrieť džunglu, púšť, hory i more a stále ste v jednej krajine. Džunglou nás a objemnú turistickú skupinu sprevádzal Esau, dieťa džungle. V pralese všetko má svoj význam a každý tvor plní svoju funkciu, papagáje, opice, mravce, stromy, rastliny, plavba člnom, spanie pod stanom, prechod cez ľanový doskový most, od stromu k stromu. Plavba člnom k jazeru Sandoval. Plní zážitkov sme sa rozlúčili s ostatnými turistami a Brazílčan Rafael nás pozval do svojej zaujímavej krajiny, a s ťažkým srdcom sme všetci traja nastupovali do člna, späť do Purte Maldonade.

*Pampacorral. Skôr, ako odídeš, chcel by som ťa pozvať na návštevu svojho domu, prihovoril sa mi po večeri Urbano. A tak na posledný víkend po obede v casite sme sa vybrali s ruksakmi všelijakých dobrôt po chodníčku k jeho komunite Pampacorral do hôr. Aha, tamto je môj dom, ukázal Urbano na malú bodku pod vrchom vysokého kopca. „Vítaj Lenka, veľmi sa tešíme, že si k nám prišla“, vrúcne nás uvítala Urbanova sestra. Toto sú moje sestry Análio a Rosio a najmladší brat Guido. Keď sme sa usadili, hneď nám jeho sestra servírovala zemiakovú polievku, ktorá nás zasýtila aj zohriala. Potom mi Urbano ukázal domček, kde chovajú morské prasiatka. Tu zasa chováme ovce. Tamto je nádrž na vodu... Zrazu som videla Urbana z celkom iného uhla. Vnímala som ho nielen ako vynikajúceho študenta, ale ako dobrého pracovitého syna, ktorý počas víkendov pomáhal otcovi s prácami okolo domu. „Toľká krása. Tu je fantastický pokoj Urbano. Nám ľuďom z mesta pripadá neuveriteľný.

Vieš, aj keď je u vás život tvrdý, páči sa mi, aký je jednoduchý. Ak si chcú ľudia postaviť domček, nepotrebujú žiadne povolenia ani hypotéku. Nájdu si kus zeme, kde ešte nikto nebýva a o pár dni si postavia vlastné bývanie. Kiežby to tak fungovalo aj u nás - na Slovensku“.

*Na konci knihy je priložených 58 zaujímavých farebných fotografii, hlavné mesto Lima, dedinka Lares, jazda kamiónom s jasajúcimi deťmi na korbe, Cusco, hlavné mesto Inkov, primitívne domy v Huacawasi, komunitný kostolík v havarijnom stave, pestré kroje, školskí krojovaní policajti, každý pondelok sa začína vyučovanie vztýčením peruánskej vlajky na školskom dvore, tradičné člny, kondor, sopka, zábery z džungle, španielski dobrovoľníci, sviatok Virgen de Natividad...

*Gracias Lenka! Zbohom Lares! Adios!

MISIA PERU, Lenka Adamčíková Kostolanská, 2015. Autorka venovala v r. 2017 čitateľom kresť. knižnici v Púchove.

« Späť na úvod

Dnes je 15.12.2018

© 2010 v rámci projektu Fara.Sk