Farnosť
Púchov

oltár

Mlčení

Ide o historický román. O krutom prenasledovaní kresťanov v Japonsku, najmä misionárov – kňazov v 17. storočí, ukrývali sa v horách a tajne evanjelizovali a vysluhovali sviatosti chudobným roľníkom. Práve títo roľníci hrdinsky odolávali a nezradili vieru, ktorú mnohí prijali ešte za čias Františka Xaverského. Obdivuhodná je sila viery týchto ťažko pracujúcich chudobných roľníkov. Aj tie obrázky v knihe, križovanie a svätá omša v stodole sú mnohovravné. Do Portugalska došla správa, že kňaz Ferreira, pôsobiaci dlho v Japonsku, počas mučenia odpadol od viery. Neuveriteľné. Traja mladí misionári, ktorí dostali teologickú formáciu práve u profesora Ferreiru, sa rozhodli ísť na túto nebezpečnú cestu za profesorom plachetnicou Santa Isabel , tá smerovala do Goi, v Macau im vizitátor P. Viligano podal informácie a potom v Japonsku ho mali vyhľadať mladí oduševnení misionári Fr. Garrpe, Juan de S. Marta a Sebastiano Rodrigues. Písal sa rok 1637. Tento príbeh môže byť aj pre nás poučný , lebo prenasledovanie kresťanov zažijeme, je totiž predpovedané, takže môžeme sa pripraviť. Nakoniec aj misionár S. Rodrigues počas mučenia zlyhal; a či zradil? ale si nahováral vo svojom vnútri, že viery sa nezriekol. A ako môžeme kresťansky posúdiť Garrpeho rozhodnutie, keď sa vrhol do mora za člnom s odsúdencami a zahynul tiež?

*Píše S. Rodrigues: Knieža vládne mocou nad sedliakmi i nad samurajmi. Dane sa vyberajú s veľkou prísnosťou. Sedliak z Tomogi neodviedol 5 vriec ryže, jeho manželka a deti boli vzaté do väzenia a mučené vodou. Roľníci sú otrokmi samurajov a samuraji už od 14. rokov nosia meč.

*V dedinke Tomogi je rušno. V blízkom lesíku sa skrývajú misionári Garrpe, S. Marta a S. Rodrigues a potme vychádzajú do Tomogi dedinčanom vysluhovať sviatosti a slúžiť sv. omšu tajne v stodole. Cez deň sa objavil na koni samurej vo vojenskom klobúku, za sebou vláčil starého džiisamu spútaného povrazom a niečo velil svojim podriadeným. Samurej dedinčanov zohnal na jedno miesto a hovoril k nim, „ že každému, kto o niekom povie, že verí v tú zhubnú kresťanskú náuku, budú znížené ročné dávky.“ Nikto však z dedinčanov tomuto pokušeniu nepodľahol. „Dobre, keď tak krútite hlavami, budem vám musieť uveriť, ale musím sa opýtať nadriadených, kto z vás má pravdu, či vy, alebo ten, čo to na vás povedal. Zajtra nech sa traja z vás dostavia do Nagasaki“ a samurej odcválal. Dedinčania sa dlho do noci radili, kto má byť vyslaný na komisárstvo do Nagasaki. Padlo Kičidžirovo meno: „Zľutuj sa predsa, my máme ženy, deti a ty si k tomu ešte z inej dediny.“ Vzpieral sa ale vo svojej slabosti už nebol schopný ďalej odolávať.

„Ja pôjdem tiež“ ozval sa naraz Ičizó. Všetci žasli nad rozhodnutím tohto zamlklého muža. Na to i Mokiči sa pripojil. Títo traja prišli do lesa za misionármi. „Padre, po nás budú chcieť, aby sme šlápli na Kristov obraz, keď nešlápneme, budú vyšetrovať celú dedinu. Čo máme robiť?“

Tu bolo ťažko radiť, v hlave mi bleskli vzpomienky na mučeníkov, ale ako to žiadať od týchto troch? „Môžete šlápnuť“ vykríkol som, ale to som nemal povedať, ja kňaz a Garrpe sa na mňa podíval s výčitkou. Kičidžiró mal v očiach slzy: „Prečo na nás Pán Boh zosiela také utrpenie?“ Mlčali sme, spoločne sme sa pomodlili. Odišli. Mokičiho a Ičizóa som už nikdy nevidel, zahynuli.

*Na komisariáte v Nagasaki: „Tak šliapnite tu na fumiu!“ K nohám im podstrčili dosku s reliéfom Panny Márie s dieťatkom. Uposlúchli sme radu, aby sme šlápli. Prvý vložil nohu Kičidžiró, potom Mokiči a Ičizó. Títo traja zmýlili sa, keď si mysleli, že ich potom prepustia. Ďalej im prikázali, aby napľuli na reliéf Panny Márie. Z Mokičiho oči sa vyronili slzy Aj Ičizó bolestne krútil hlavou a priznali, že sú kresťania. Len Kičidžiró vychrlil slova rúhania proti Matke Božej. „Pľuvni!“ a on spáchal tu neodčiniteľnú urážku a napľul na svätý obraz. Na to odpadlíka hneď prepustili a zmizol. Mokiči a Ičizó ostali 10 dní vo väzení, potom ich vláčili po Nagasaki k verejnému posmechu a bolo rozhodnuté, že na pobreží v Tomogu budú vo vode ukrižovaní.

*Oboch priviazali ku krížom do vody. Nastal príliv, vlny mora narážajú na breh, na nohy odsúdencov, potom po pás a každý deň vyššie. Spievali pieseň mučených kresťanov: „Pôjdeme, pôjdeme do chrámu raja, ďaleko je rajský chrám...“ Dedinčania z Tomogy prichádzali, k umučeným a plakali.

*Kičidžiró pred pádrom Rodriguesom hovorí: „Mokiči bol silný, mal silný koreň, ja nie, a tak som blúdil po týchto horách“. Srdce mi zovrel súcit. „Chceš sa vyspovedať za Mokičiho a Ičizoa?“ „Padre, odpusťte mi“ vykríkol plačlivo Kičidžiró kľačiac na zemi. „Som slabý, nedokázal som byť silný ako Mokiči a Ičizó.“ 89.

*Samureji nechali zatiaľ Garrpeho a telá troch veriacich dedinčanov začali obaľovať rohožami. Za chvíľu ich naložia na loďky a vyjdú s nimi na otvorené more. Pán komisár povedal, že ak sa padre Garrpe jedným slovom zriekne viery, tí traja veriaci dedinčania budú zachránení, veď už včera na úrade šlápli na fumiu. Nejde nám o to, aby sa takíto bezvýznamní ľudia zriekali viery. A je ich mnoho, ktorí tajne vyznávajú kresťanskú vieru. Ale aby sa odklonili od nej, musia od viery najprv odpadnúť kňazi...Garrpe sa naraz zdvihol a s rukami nad hlavou sa vrhol do vĺn mora, utonul, hrdina, mučeník? Komisár k Rodriguesovi: „Padre, viete aké utrpenie spôsobujete našim obyčajným ľuďom, keď im vnucujete vaše náboženstvo? Stále tečie krv, Garrpe bol aspoň statočný, ty si zbabelec.“ 146.

*„Tušíte, s kým sa stretnete? Už je načase, aby ste sa stretli“ hovorí tlmočník a dodáva: „Pán komisár, pán Inoue, si to prial.“ Prichádzal Ferreira v čiernom kimonu so sklonenou hlavou, bez slov, už iný človek, pracuje pre Japonsko, píše knihu o astronómii, a knihu o podvodoch kresťanstva, o čom celý život veril. Zdá sa, že Ferreira nemá chuť k ďalšiemu vysvetľovaniu. „Prišiel som preto, že mi prikázali, abych vás vyzval k odpadu od viery,“ zašeptal unavene. „Podívajte sa na toto tu“ ukázal na miesto za svojim uchom. Bola to jazva ako po spálenine. „Hovoria tomu - povesenie v jame – zaviažu vás do hrubej rohože, aby ste nemohol hýbať rukami ani nohami a povesia vás dolu hlavou dolu do jamy, A aby človek na mieste nezomrel, urobia mu za uchom otvor a tadiaľ po kvapkách odkvapkáva krv.“ Ďalej pokračuje tlmočník: „Máte dve možnosti, i pán Čúan (Ferreira) to pochopil. Láska znamená nakoniec zriecť sa seba samého, teda je sebecké trvať na nejakých zvláštnostiach vlastnej náboženskej sekty...“

*„Dvadsať rokov som tu konal misionársku prácu a jediné, k čomu som dospel, že v tejto zemi naše náboženstvo nezapustilo ani korene“ hovorí Ferreira bezfarebným hlasom. „To nie je pravda, bolo vytrhnuté z koreňov“ odpovedá kňaz Rodrigues. Ferreira ani nereagoval na to, ale pokračoval svojimi úvahami o tzv. japonskom chápaní, ktoré je akože iné... (pozor, čo za tým slovkom iné je)161.

*„Kristus by k vôli ľudom iste odvolal“ – „Nič takého!“ Slová sa kňazovi drali medzi prstami, ktorými si zakrýval tvár. „To nie je možné“. – „Kristus by odvolal. Z lásky. I keby tým popieral seba samého“. – „Prestaňte ma mučiť“ a nahlas plakal kňaz. Dvere väzenia sa otvorili. „Tak“, Ferreira zľahka položil ruku na kňazovo rameno. „Podstupuješ ten najbolestnejší čin lásky, aký sa dá predstaviť“. „Skončené, pán Sawano teda Ferreira? Môžeme pripraviť fumiu? Fumia bola už u jeho nôh pripravená. (Nastal ťažký vnútorný boj kňaza). Muž z bronzovej plakety ku kňazovi akoby prehovoril – Len šlapni, šlapni! Ja najlepšie poznám tú bolesť, ktorú vo svojej nohe cítiš. Prišiel som na svet, aby ste po mne šlapali, vzal som na seba kríž, aby som sa s vami podelil o vaše bolesti. – Kňaz položil nohu na svätý obraz. Rozodnievalo sa. V diaľke sa ozval kohút.183.

*Komisár Inoue zdeľuje kňazovi Rodriguesovi prijať japonské meno po zomrelom Japoncovi Okada Sanemon, a aj jeho ženu. On, kňaz viazaný celibátom dostane ženu.

Šlapanie na fumiu je rituál, ktorý sa prevádza druhého dňa prvého mesiaca nového roku. To organizuje a navštevuje domy starosta a náčelník Nagasaki. Najprv šlapne otec rodiny, potom manželka a nakoniec deti.

Na Goto žije veľa kresťanov – roľníkov, ale komisárstvo ich nebude stíhať. Ich Deus sa pomaly prestáva podobať kresťanskému Bohu. Kresťanstvo, ktoré ste sem priviezli, je teraz odlúčené od svojho prameňa a stane sa nezmyselným. Keby sem zo západných zemí prichádzali kňazi ako ty padre, museli by sme zasa veriacich pochytať... Také je Japonsko, padre, hovorím ja, Inuoue, komisár.

„Padre! „Padre! Tu je Kičidžiró“ – Už nie som padre, hovorí kňaz. „Ale stále môžete vypočuť moju spoveď. V Nagasaki vám hovoria Padlý Póro (Pavel), vypočujte ma, máte moc vypočuť moju spoveď a dať mi rozhrešenie. Zapredal som vás Padre, šlapol som na fumiu“ Kičidžiró hovorí plačlivým hlasom. „Šlapol som na tvár toho človeka, na tvár, ktorá ma neustále doprevádzala, keď som blúdil po horách, vo väzení, tvár, ktorá vyžaruje najvyššiu dobrotu a krásu, tvár toho, ktorého som celý život túžil milovať. Len šlápni, hovoríl mi ten jeho smutný pohľad..Ty si povedal Judášovi, učiň to“ – „Nepovedal som to tak. Stejne ako som teba vyzval, môžeš šlápnuť, povedal som Judášovi, aby to, k čomu sa rozhodol, učinil čo najrýchlejšie.“

„V tomto svete sú slabí a silní. Ti silní sa neboja mučenia a spievajú Pôjdeme do raja, ale tí, čo sa narodili slabí ako ja, keď ich úradníci mučia a povedia, šlápni na fumiu...“ Kňaz ho pochopil, ba radosť zaplavila srdce kňaza a hovorí: „Nie sú silní a slabí. Kto smie rozhodnúť, či slabý netrpí viac ako silný? Pretože v tejto zemi už nie je kňaz, ktorý by mohol vypočuť tvoju spoveď, dávam ti rozhrešenie ja... Choď v pokoji“. Rozrušený Kičidžiró odchádzajúc plakal.

„Pán nemlčal. Celý môj život o ňom hovoril...“

Z knihy MLČENÍ, napísal Šúsaku Endó, vydal Vyšehrad v r. 2017.

« Späť na úvod

Dnes je 15.12.2018

© 2010 v rámci projektu Fara.Sk