Farnosť
Púchov

oltár

Poslúchaj, zabíjaj alebo zomri

Príbeh 12.r. dievčatka, ktorá bojovala v armáde detských vojakov v Ugande.

Bol ráz jeden prekrásny motýľ, ktorý ako boží vyslanec navštevoval ružové záhrady sveta, aby svojimi jemnými krídlami ich požehnával v dokonalosti. Ruže sa vždy tešili na jeho návštevu, bolo to niečo zvláštneho. Aj motýľ sa veľmi tešil z pozornosti, ktorú mu ruže preukazovali, cítil sa poctený. Ale jedna ruža sa nechovala tak ako ostatné ruže. Miesto toho, aby motýľa pozdravila úsmevom, ostýchavo sa pred ním skrývala. Áno, tá ruža sa zriekla motýľovho pobozkania. Nie, nechcela sa naňho ani podívať. To motýľ na ceste späť do neba k Bohu nemohol zabudnúť. Nie, že by bol zranený vo svojej ješitnosti, naopak. Prečo ma len nemá radá, čo som zlý, nie som pre ňu dosť dobrý? Motýľ o tom uvažoval znovu a znovu, hlboko vo svojej duši, vedel tiež, že tam na Zemi zanechal svoje srdce, že len u tej ruži dokáže nájsť svoj skutočný kľud. Aj ruža to prežívala podobne. Túžila po motýľu a po jemnom dotyku jeho krídel. Keby som len nebola taká nesmelá, hovorila si ruža. Pre motýľa existovala len jediná záchrana. Musel poprosiť svojho pána, aby ho poslal späť na Zem. Boh bol milostivý a poslal ho opäť na Zem. Motýľ letel tak rýchle ako len mohol, svetlo mu ukazovalo svetlo Mesiaca. Keď doletel, ruža už spala. Vypadala ešte pôvabnejšia, ako si na ňu pamätal. Pri pohľade na spiacu ružu cítil, že v nej našiel duchovnú príbuznosť. Motýľ vyslovil modlitbu takú úprimnú ako nikdy predtým, v nádeji, že všetky Božie stvorenia na Zemi budú ráz práve tak šťastné ako on v tejto chvíli. Usnul i motýľ. Nikto nevie, čo si motýľ s ružou hovorili, keď sa uvideli, aké prekrásne slová to boli, to bol božský čas pre oboch, čakala ich večná láska. Leto sa blížilo ku koncu, ruža vedela, že jej dni sú spočítané. Polož si hlavu medzi moje krídla, hovorí ruži motýľ, zanesiem ťa späť k nášmu pánu, kde budeme môcť snívať naveky, spolu spojení, šťastní, bez priestoru a času...

Tento fejtón vyrozprávala 12.ročná Hope vodcom rebelskej „Armády božieho odporu“ /LRA/ v ich stane, keď im servírovala občerstvenie. Hope bola unesená.

Stalo sa to takto: Raz v noci prepadli rebeli (detskí vojaci) malú dedinku, zabíjali, kradli a ako korisť si zobrali potraviny, deti aj Hope bola medzi nimi. Prepady previedli vo viacerých dedinách, brali aj dobytok. Niekoľko dní pochodovali s ťažkým nákladom, bez jedla, bez pitia, bosí z Ugandy do Sudánu. Hope spomína: S nami pochodoval aj môj tatínek, už bol veľmi vysilený, potkol sa a spadol. Veliteľ zavelí: Odviažte ho. Za nohu tiahne tatínka pred skupinu a hovorí: Slaboši a hlupáci nemajú medzi nami miesto, ty holka, zabi to prasa. Hope nechápe. Čo si hluchá a blbá, kričí na ňu vodca, máš toho smrada zabiť, dokopaj ho k smrti. No tak, pohyb. Tatínek prosí, ale jeho osud je spečatený. Hope plače a pomaly začne tatínka kopať do brucha, potom silnejšie. Dobre, povie veliteľ, teraz mu skoč na hlavu. Hope sa mu súcitne pozrie do očí. Veliteľ: Ak to hneď neurobíš, čo som ti rozkázal, budeš i ty na rade. Hope poslúchne, kope, skáče po tatínkovi. Hrozné, čo som to len urobila? Pochoduje sa ďalej. Vo výcvikovom tábore dostanú krutý vojenský výcvik, kto sa prejaví ako slabý alebo odpadne, toho nemilosrdne zastrelia. LRA armáda je prísne a brutálne organizovaná, odpor je smrteľný, kto nevyzvaný prehovorí, je zabitý, kto neuposlúchne povel, je zabitý, kto je v boji zranený, ostane tam ležať. Dvaja noví chlapec a dievča chceli ujsť. Postavili ich do stredu tábora, okolo detskí vojaci. Veliteľ prehovoril: Tieto svine chceli utiecť späť k diablovi. Ukážeme im, čo so zradcami robíme. Ukusujte im nohy. No tak, do toho! a vyrežte im srdce.

Hope je nasadená prvýkrát do prepadu. Jej skupinku vedie 16. ročný veliteľ a pred útokom im podáva olej a hovorí: Potrite a prekrižujte sa olejom, je to sväté, Kony to požehnal, budete nezraniteľní. Veliteľ zapískal, to bol povel k útoku, streľbou a mačetami zabíjali všetkých a rabovali. Prepad trval len niekoľko minút. Obránci osady sú do jedného mŕtvi. Rebeli si vzali i trofeje zabitých, veria, že zjedením zo zabitých tiel prejde na nich ich sila. Toto je peklo, myslí si Hope. Rebeli útočia v malých pohyblivých skupinkách. Využívajú moment prekvapenia, zabíjajú všetko, čo im príde do cesty. Život ide ďalej. Gracia, Sofia a Pretty chceli utiecť, ale Kony ich odhalil a nechal nastúpiť pred tábor a rozkázal deťom, aby sa na tie tri dievčatá vrhli a ich roztrhali. Hope zabíja, slúži, čo sa po nej požaduje, je viac ako stroj, čaká však na vhodný okamžik k úteku, jej srdce túži po domove. Jej deň prišiel, je 14. februára 1998, dva týždne robia prepady v Ugande. Konyho rozkaz znie: uniesť deti, narabovať potraviny a pozabíjať bielych misionárov. Hope sa doplazí na misijnú stanicu, už bez zbrane a hovorí: „Ja som z Armády božieho odporu, mala som vás zabiť, ušla som, chcem ísť k maminke, prosím.“ vzlyká Hope. V Centre v Gulu v misii World Vision, ktorú má na starosti Michael s manželkou, sústreďujú uprchlých vojakov – deti traumatizované, zranené, mnohé sa nemajú sa kde vrátiť, potrebujú pomoc. Ošetrovateľka ošetrí a vyšetrí Hope hovorí jej: Budeš mať dieťa, si v štvrtom mesiaci, vieš o tom? Hope je prekvapená. To nemôže byť, veď ja som sama ešte dieťa. Je večer, Hope je unavená, ide spať na dievčenskú ubytovňu. O polnoci sa vzbudí, prepadajú ju chmúrne udalosti posledných dní, nevydrží to, vyjde von, u studne sa zrúti. Ja už nechcem žiť. Vidí šnúru s prádlom, strhne ju, previaže cez krk a lezie na strom sa obesiť. Zachráni ju Michael, ktorý ide do kancelárie a ju zbadal. Hope plače zbavená zmyslu. „Máš svoj život, ten ti vziať nemohli, tak si ho neber sama. To je najväčší Boží dar...“ Všetky deti, je ich vyše štyristo, tu dostávajú niekoľkomesačnú terapiu tela i ducha, kde deti vyrozprávajú svoje príbehy z LRA. Hope nechápe, ako mohol Kony hovoriť z Biblie a súčasne zabíjať.To nemá nič spoločné s Bohom, Kony to zneužil, odpovedá skúsený terapeut Olive. Jak? pýta sa Hope. Napríklad tými rituálmi, predsa ste mi hovorili o tom pomazávaní olejom pred každým útokom, aby vás guľky nezabili, keď na vás budú strieľať a predsa mnohým to nepomohlo, boli zabití. - Niekedy už ani nevedia, čo je horšie, či ten čas u Armády božieho odporu alebo teraz tu so vzpomienkami naň. Je 20.júna 1998 a Michael povie: Hope, mám pre teba dobré správy. Boli sme u tvojich rodičov, tvoj tatínek žije, nezabila si ho. Hope tomu nemôže uveriť. „On žije“, opakuje si Hope, „To je najkrajšie, čo som po dlhej dobe počula, jak som radá“. Ten očakávaný deň prišiel. Keď dojdú k chyžiam Ayamu, obyvatelia dedinky ich už čakajú. Ženy sa dajú do spevu a tlieskajú. Dedinský kazateľ postrieka Hope svätenou vodou na znak očisty a hovorí: Od dneška pre teba začína nový život... Potom má rozšlápnuť vajce. Hope vajce rozšlápne a skupinka jasá. Nasledujú ďalšie ceremónie o odpustení, zmierení, dôstojnosti, a kazateľ zakončí: Patríš k nám, si dieťa Božia ako i my všetci...Potom skupinka dovedie Hope k chyži jej rodičov, prvú uvidí maminku, podíde k nej a padnú si do náručia, plače Hope aj maminka. Obyvatelia tlieskajú a spievajú. Kde je tatínek, pýta sa Hope. Je v chyži, je veľmi slabý, ale teší sa na teba, choď k nemu.... - „Prečo nám, Michael, ostatné krajiny neprídu na pomoc?“ pýta sa tatínek. Svet zaujíma ropa zo Sudánu. V Ugande každý týždeň zomiera násilím 1.000 ľudí.- Hope potom študuje, hovorí do rozhlasu, hrá divadelné scénky a tak burcuje verejnosť. Ale Hope túži za domovom, tam je šťastná, to je jej svet, chodiť zas bosá, cítiť rodnú zem pod chodidlami.

Jozef Kony, rebel, terorista, diktátor, vodca Armády LRA. Kedysi ako 25. ročný, malý, chudý, nenápadný z ugandskej dedinky, v škole mu to nešlo, samotár, doma nepomáhal, nevedel nič užitočného robiť, nudil sa, jedine obstál ako miništrant v kostole. Raz vyšiel na skalu na Odeku a tu sa sám rituálne zasväcoval a promoval za osloboditeľa Afriky, ktorého vraj Boh poslal...a prevzal vedenie rozpadajúcej skupiny partizánov a v nasledujúcich mesiacov zapletie Ugandu do hroznej občianskej války, jeho armádu tvoria deti, z ktorých urobil nástroje zabíjania, už dvadsať rokov. Rambo je Konyho vzor, pretože je silný, nezraniteľný, hrdina, bojuje, je pomstiteľ, je to boží syn, toho poslal Boh. – Ešte dlho tomu nebude koniec, povie Kony, potrebujeme proviant, potrebujeme čerstvých vojakov. Nájdeme si nejakú dedinu, tak ideme! zavelí Kony a s mačetou v ruke razí cestu húštinami.

Z Kresťanskej knižnice Púchov. Kniha je faktografická z edície Klokan, r. 2007 a i keď opisuje dramatickú realitu, i nám sa tu ponúka poučenie. Hope po tom všetkom mohla žiť v zahraničí a tam si budovať kariéru, ale jej srdce, jej vlasť bola Uganda s rodnou dedinkou, tam má domov, rodinu, tam je šťastná, i v chudobe.

« Späť na úvod

Dnes je 13.11.2018

© 2010 v rámci projektu Fara.Sk