Farnosť
Púchov

oltár

Syn dvadsiateho storočia

Túto knihu, autobiografiu, venujem všetkým, ktorí chcú pochopiť 20. storočie, najmä mladým, ktorí si myslia, že vlastnia kvality pre vedenie, pre službu ľudstvu. Najdôležitejší boj sa odohráva v srdciach a mysliach ľudí. Môj život je symbolom tragickej dilemy a verím, že osloví dezorientovanú mládež. Tibor Uškert ako mladý študent z Piargu všetkými svojimi schopnosťami , silou a argumentmi čelil komunizmu v našej vlasti, ale ich neurážal a predsa pod ich tlakom volil exil, asi to bola škoda. Bol uznávaným vodcom vysokoškolákov. V politickom boji horlil za jednotu občanov a spravodlivosť . Dobrú prípravu do života získal doma.

Česi, Slováci a podkarpatskí Rusi formovali mozaiku 15 miliónov ľudí tejto zeme. Masaryk bol politický realista. Generál M.R. Štefánik, Slovák, národný hrdina, muž, ktorý otvoril dvere Masarykovi a Benešovi k vládam Talianska, tragicky zahynul, keď sa vracal lietadlom do vlasti. Okolnosti pádu lietadla boli mysteriózne. Československý štát preukázal veľkú ekonomickú schopnosť a životnú úroveň. Okolo 80% populácie boli katolíci, najmä Slováci boli horliví. V Čechách začalo pôsobiť heslo: „Preč od Ríma“. Ďalšie percentá tvorili protestanti, potom židia.

Narodil som sa v malej dedinke na Slovensku v Piargu. Otec bol notárom. Svoje obce navštevoval na koni alebo na voze. Často som ho doprevádzal. To bola pre mňa škola ľudskej psychológie. Matka bola kráska, jemnocitná. Bývali sme vo veľkom dome na kopci, dookola príroda, krásne umelecké dielo, jazero medzi lesmi, raj pre plavcov v čistej vode, v zime bolo klziskom pre korčuľovanie, ale hlavným športom bolo lyžovanie. Rád som sa potuloval po okolí a pozoroval zvieratá v lese. Prednostne som navštevoval vrch Sitno a nadchýňal som sa jeho legendou, že pod veľkými skalami čakajú rytieri a až ráz zaznie signál, vyrazia do boja za oslobodenie utláčaných. Niekedy som tu strávil noc pod hviezdami sám alebo s kamarátom. Tu som dostával pocit Jánošíka – bojovníka za spravodlivosť. Katechizmus som vedel naspamäť, v kostole som často miništroval, obľuboval som poéziu. Okolo 11. roku som prekvapil mamu, že asi nebudem kňazom. Pozrela na mňa so strachom. Hovorím jej: „Vieš, je lepšie byť dobrým laikom, ako zlým kňazom. Myslím, že budem právnikom, budem bojovať za spravodlivosť.“ V tej dobe po celej Európe prevládalo národnostné myslenie a v škole sme sa učili, že Maďari počas ich tisícročnej nadvlády utláčali Slovákov. Tak som mame povedal, že budem s ňou doma hovoriť radšej slovensky ako maďarsky. Avšak začal som čítať i inozemské knihy a snažil som sa mať vlastné názory. V našej rodine pokračovali medzinárodné vzťahy, hovorili sme slovensky, s mamou i maďarsky, a s otcom zasa nemecky.

* Do gymnázia som chodil v Banskej Štiavnici, to bola hodina cesty peši z Piargu, v zime sme chodievali na lyžiach. Viacerí sme boli dobrí hráči stolného tenisu a šachu a ako 16.ročný bol som šampión mesta, zvlášť šach je fascinujúca hra, obidvaja začínajú rovnakými zbraňami. Obľuboval som grécku filozofiu, ich múdrosť mi pomohla rozvíjať moje názory a spôsob myslenia.

* Rok 1939. Obetovanie Československa Západnými mocnosťami bol nezmysel. V Banskej Štiavnici sa nič nezmenilo. Skoro všetci českí profesori ostali. Nešťastní boli Židia, predsa mali šťastie, že mohli ostať, i keď ponížení, mohli vykonávať ďalej svoju profesiu, zatiaľ. Podľa našej mienky, slovenský prezident Dr. Jozef Tiso urobil všetko pre to, aby znemožnil Hitlerovi zmeniť našu politickú štruktúru. *V r. 1943 som tu zmaturoval a odišiel do Bratislavy študovať právo. Bratislava mala vždy internacionálnu atmosféru, každý hovoril troma jazykmi. Mojim favoritom na fakulte bol profesor Kizling, pochádzal z Moravy. Jeho prednášky z filozofie boli fascinujúce, často recitoval staré múdrosti Grékov a Rimanov a jeho filozofiou sa niesol hlboký náboženský tón. Bol mojim vzorom, bol príkladom takého juristu, akým som chcel byť. Môj prvý rok na univerzite bol najšťastnejším rokom v živote. Bývali sme na internáte Lafranconi. Diskutovali sme aj o poslednom vývoji vojny.

* R.1944, prázdniny, vrátil som sa domov naspäť k mojim lesom, jazerám, plávaniu, potulovaniu a pospevovaniu. Náhle koncom augusta začalo povstanie, boje, partizáni v horách. Mal som 19. Nemci potlačili povstanie a boli pánmi situácie. Ráz večer prišli k nám dvaja nemeckí vojaci, boli veľmi unavení a prosili o prenocovanie aspoň na zemi, lekár so šoférom. Tento lekár mohol byť o tri roky starší odo mňa, jemného výzoru, úprimných očí. Za celú rodinu som povedal: „Môžete, poďte ďalej.“ Dlho som sa rozprával s týmto lekárom a hanbil sa za to, čo Hitler urobil. Stali sme sa priateľmi, tri mesiace nás navštevoval. V posledný deň mi povedal: “Tibor, naše veliteľstvo ide vydať nariadenie, aby vaši muži do 60 rokov išli s nami, schovajte sa. Nechal mi adresu, hovoriac: „Vojna už nepotrvá dlho, snáď sa ráz stretneme.“ Prešlo niekoľko dní a nastala ofenzíva ruskej armády. Veliteľ ruského vojska, generál, si vybral náš dom za veliteľskú budovu. Požiadal ma, aby som si s ním prišiel zahrať šach. Na stole boli mapy, telefóny. Generál počas hry šachu, telefonoval, vydával bojové rozkazy. Bol dobrý šachista, ale prehral so mnou viac partii. Hovorí mi: „Hráte veľmi dobre, vlastne vy máte naštudovaných našich ruských veľmajstrov v šachu, musíte byť inteligentný. My potrebujeme takých ľudí, do politiky, dáme vás v Moskve vyštudovať.“ „Generál, ja chcem byť právnikom, bojovať za spravodlivosť.“ Generál hovorí: „Váš spôsob rozmýšľania patrí minulosti, keď chcete slúžiť spravodlivosti, musíte sa stáť komunistom, študovať“ „a budúcnosť sveta?“ hovorí generál „skôr ako si myslíte, svet sa stane komunistickým pomocou mladých, odvážnych a inteligentov marxizmu“. „Ale ja som ho študoval“ hovorím „a nepovažujem ho za správny“. Dvanásť hodín ubehlo, rozprávajúc, hrajúc šach, a on ešte telefonicky riadil boj cez svojich spojárov. „Bol by som rád, keby ste sa stali komunistom. Nám stačí jedna dobre organizovaná menšina a krajiny budú padať jedna za druhou.“ Mal úžasnú vitalitu a veril vo svoj svet. V ďalšie dni sme pokračovali v rozhovoroch. „Víťazstvo spojeneckých síl? Tibor, spojenci len dovtedy, kým porazíme Hitlera, o nejakých 20 rokov napadneme USA...“ Ja na to, že viera v Boha nás vedie k hľadaniu zmyslu a príčine nášho života iným smerom, ale generál hovorí, že filozoficky môžem mať pravdu, ale hrdo vyhlásil, že on ostane komunistom.

* Vojna skončila. Komunisti držali všetky kľúčové postavenia v našom štáte. Ja som rečnieval na zhromaždeniach, kritizoval som ich nešváry a horlil za demokraciu a dostával som obrovský úspech, ale príslušníci Štátnej bezpečnosti si ma zavolali, zadržali- uväznili s ďalšími piatimi a ja som si začal pri okne spievať slovenské ľudové piesne a ich šéf mi to prišiel zakázať. Zrazu počujem ženským hlasom silno zvolať: „Tibor! čo tu robíš?“ Pozriem na ňu, v uniforme kapitána, Telma; a ona pozrie na šéfa väznice s krikom: „Zbláznili ste sa, toho pána ihneď prepustite“. S Telmou sme sa nevideli dva roky, boli sme rovnakého veku a radi sme sa videli, na zábavách sme spolu tancovali, bola krásavica. „Poďme Tibor, niečo si zajeme a vypijeme. Som rada, že vojna skončila, čo bude ale ďalej?“

* V Bratislave som pokračoval v štúdiu. Tri dni pred voľbami v r. 1946 sme išli partia 150 študentov do Národného divadla na Molliérovu hru „Tartuffe“, „aktualizovanú“ to znamená, že riaditeľ tu použil niektoré obrazy z politického boja na Slovensku. My sme sa rozložili po celom naplnenom divadle. Plán sme mali dopredu pripravený demonštrovať na môj signál. Pred skončením druhého dejstva som prenikavo zapískal a 150 študentov tiež. Prešiel som do prednej časti, zdvihol ruku, utíšil pískanie a  prehovoril: „Milovníci umenia, ospravedlňujem sa pre rušenie. Musíte všetci vycítiť, že to nie je Molliér, na akého sme zvyknutí, čo nám tu dnes predkladajú, je zlomyselný útok proti náboženstvu, jak katolíckemu tak evanjelickému, to chceme?“ Rozrástol sa veľký potlesk, Nie, nie, nie! kričal dav. Potom som ešte hovoril o slobode, o ľudských právach, o očakávanom sociálnom zlepšení, atď. Celé divadlo bolo vo vytržení. Po skončení predstavenia sme vyšli von a vonku už čakalo množstvo ľudí, prišiel ku mne šéf polície a mi gratuloval, „bojovanie patrí mladým, ako ste Vy. Bez nadšenia mladých naša budúcnosť by vypadala smutno a neisto“. Bola z toho veľká demonštrácia. Skončili sme zaspievaním národnej hymny. Na druhý deň o tom písali noviny, demokrati to chválili, komunisti reptali nad fašistickou slovenskou mládežou.

* Prišiel za mnou jeden stolnotenisový spoluhráč: „Tibor, dlhšie sme sa nevideli, ja som na inej strane, ale vážim si Ťa a chcem ti povedať, čo ostane medzi nami. Po vašej demonštrácii bolo zasadanie Ústrednej vlády v Prahe. Celá Štátna bezpečnosť bola vtedy zalarmovaná. Ty si dynamit. Chcem Ti povedať, daj si pozor, si v nebezpečenstve“.

* Február 1948. Koniec slobodného Československa. Zakladali sa akčné výbory. Demokratov povyhadzovali a mnohých uväznili. Tak dobre organizovaná menšina uskutočnila proletársku revolúciu ako to kedysi predpovedal ten ruský generál. V Bratislave boli študenti povolaní na masové zhromaždenie. Rečnil komunistický profesor Dr. Rebro a vyzýval študentov na vstup do akčných výborov a podporovať rekonštrukciu a výstavbu priemyslu. Nakoniec vyzval študentov na diskusiu. Ja som viedol týchto študentov, tak som prehovoril....“náš štát nemá aristokraciu, nemáme boháčov, všetci sme synovia pracujúcich rodičov. Túžime, ako využiť zdroje našej zeme pre dobro nás všetkých. Tu nie sú rozdiely medzi demokratmi a komunistami. Rozdiel je len v našom zmýšľaní, ako to dokázať. Sme štát s najlepšou organizáciou a vysokým životným štandardom, nepotrebujeme násilie a utláčanie občianskej slobody. Netreba sa báť pravdy a kritiky. Vy, komunisti nám poukazujete na jediný príklad, Sovietsky sväz. My potrebujeme také metódy, aké boli použité v Rusku v r. 1917? Prečo sa máme vracať do r. 1917?. Keby sme to urobili, mohli by sme si povedať: sprostí reakcionári.“ Nastali veľké ovácie. „Ako vidíte p. profesor, ľudia Vám prezentujú svoje zmýšľanie“ Potom som ešte hovoril o slobode, o náboženskej slobode, o našich dejinách, o športovcov, že sme v každom smere na vysokej úrovni. „P. profesor, budeme vám pomáhať dovtedy, dokedy budete zachovávať túto líniu.“ Nasledovali prívaly potlesku. Bolo to ako posledný výbuch budúcej generácie, ktorá vedela, že budúcnosť bude neistá. Večer sme zakončili v kaviarni s ľudovými piesňami.

*Za niekoľko dní bol som predvolaný na Ústredie akčného výboru. Profesor Dr. Rebro mi hovorí: „Ovládate srdcia akademickej mládeže. Z toho dôvodu môžete byť pre nás veľká pomoc, alebo nebezpečný nepriateľ. Máte 23 rokov, môžete byť u nás ministrom, ak budete pracovať pre nás.“

*Exil. Predtým vrátil som sa k študentom, na poslednú rozlúčku, dal som im potrebné inštrukcie, hovoriac: Verím, že jedného dňa sa opäť uvidíme. Dovtedy Boh žehnaj vás. Každého som bozkal. V ich očiach, ako v mori zármutku, prelínali sa odpoveď aj viera v budúcnosť.

Z knihy Moje dobrodružstvo s Bohom; Príbehy zo života misionára. Vydal LÚČ v r. 2015.

« Späť na úvod

Dnes je 15.12.2018

© 2010 v rámci projektu Fara.Sk