Farnosť
Púchov

oltár

Umenie milovať

Je láska umenie? Alebo je to prežitie príjemných pocitov?

Významný psychológ USA Erich Fromm dokazuje, že každé úsilie o lásku stroskotá, ak sa nepodujme čo najaktívnejšie rozvinúť celú svoju osobnosť. Nájsť uspokojenie v individuálnej láske nie je možné bez schopnosti milovať blížneho.- Muž i žena nosia v sebe princíp prijímania i prenikania hmoty i ducha, nájdu spojenia vo svojom vnútri len v spojení svojej mužskej a ženskej polarity, čo vyplýva z biblickej rozpravy o stvorení Evy z Adamovho rebra. Tato polarita je základom všetkej tvorivej schopnosti, i v styku medzi ľuďmi, biologicky, ale i v psychologickej oblasti. U homosexuálov sa toto polarizované spojenie neuskutočňuje, ale ani u heterosexuála, ktorý nevie milovať. Ďalej kniha pojednáva:

Kniha širšie pojednáva o láske medzi rodičmi a deťmi , čo je zdravý vývoj a čo je neuroticky. O bratskej láske. O materinskej láske. O erotickej láske. O sebeckej láske. O láske k Bohu.

Rozklad lásky dnes v západnej spoločnosti je skutočnosť a je to spôsobené kapitalistickým spôsobom trhového hospodárstva. Spoločnosť je riadená manažérskou byrokraciou a profesionálnymi politikmi. Je stále väčšia centralizácia a koncentrácia kapitálu. Motivácia ľudí je určovaná masovou sugesciou , ich cieľom je vyrobiť viac a spotrebovať viac, o to sa starajú reklamy. Všetko je podriadené ekonomickým cieľom. Z prostriedkov sa stál účel, pracujúci človek je automat dobre živený, dobre šatený, ale bez záujmu o špecificky ľudské hodnoty, o zmysel života. Moderný človek je vtiahnutý do trendu konzumu, kupuje stále nové veci, a odcudzuje sa sám sebe. Situácia v láske odpovedá tomuto spoločenskému charakteru, ide taktiež o formy rozkladu lásky, je to patológia lásky, ktorá má viac foriem. I keď v niektorých manželstvách to funkčne funguje, ale po celý život ostávajú navzájom cudzí, cudzí duchom, vnútrom. V istom čase sa mylne považovalo za šťastné manželstvo sexuálne uspokojenie a tak sa vymýšľali techniky. Láska nie je výsledkom pohlavného uspokojovania. Významný psychoanalytik H.S. Sullivan lásku a pohlavnosť prísne rozlišuje. Láska ako vzájomné pohlavné ukojenie a lásku ako útočište pred samotou sú dve formy rozkladu lásky v modernej spoločnosti. Ľudia sú plní úzkosti, chýbajú im zásady, korene. Je to citová nezrelosť a vedie k poruchám a konfliktom.

Praktická časť lásky ako každé umenie, má svoje pravidlá. Je to disciplína – poriadok, sústredenosť, trpezlivosť, objektivita. Toto sú to prístupové cesty k cieľu milovať. Kto sa chce naučiť umeniu milovať, musí začať cvičiť sa v týchto disciplínách celým životom.

Disciplína – poriadok. Ide o zmysel k poriadku v celom živote, v každom konaní a vždy, nielen vtedy, keď má „náladu“. To vyžaduje napr.: vstávať pravidelne, mať cez deň v programe čítanie, meditáciu, počúvať hudbu, atď. Neprevádzať únikovú činnosť aspoň nie nad určité minimum, ako je čítanie detektívok, vysedávanie v kinách, pred TV, neprejedať sa, nepiť nad mieru, atď., aby sa to stalo výrazom vlastnej vôle.

Sústredenosť je ešte vzácnejšia ako disciplína. Naša kultúra vedie k rozptýleniu. Robíte mnoho vecí naraz: čítate, pozeráte TV, fajčíte, jete, hovoríte. Sedieť kľudne je pre mnohých problém. Treba odstrániť rušivé predstavy a myšlienky, pri modlitbe, pri každej činnosti. Fajčenie je jeden zo symptómu neschopnosti sa sústrediť; zamestnáva ruky, ústa i nos. Vyhýbať sa podľa možnosti triviálnym (otrepaným, všedným) rozhovorom, keď sa hovorí vo frázach, keď v tom, čo hovoria, nie je ich srdce. Sú ľudia, ktorí myslia a hovoria triviálne, ktorí štebotajú miesto hovorenia, miesto aby mysleli, vyslovujú fráze. Treba vedieť a chcieť počúvať. Každá činnosť, ktorá sa prevádza sústredene vzpružuje človeka, nesústredenosť vyvoláva ospalosť. Sústrediť sa znamená žiť plne v prítomnosti a zvlášť ľudia, ktorí sa milujú, majú sa v tom cvičiť, naučiť sa byť si blízko a neunikať od seba. Priemerný človek je citlivý k svojim telesným procesom, všíma si zmien, bolesť, skleslosť, depresie, sklon k snívaniu s otvorenými očami, k únikovým tendenciám. Čo sa stalo? Ak má byť človek k sebe citlivý, musí mať pred sebou obraz zdravého ľudského fungovania a kde ho má získať, ak sa sním nestretol v detstve a ani potom v živote. Zatiaľ, čo sa vyučuje vedomostiam, uniká nám, že sa nevyučuje tomu, čo je pre vývoj človeka najdôležitejšie, tomu, čo môže poskytnúť styk so zrelým, milujúcim človekom.

V dnešnej spoločnosti muži, ktorí sú obdivovaní a napodobňovaní, sú všetko možné, len nie nositelia významných duchovných vlastnosti , ako tomu bolo v minulosti, napr. učiteľ nebol len vzdelávateľ, jeho funkciou bolo predovšetkým prenášať určité duchovné kvality a spôsoby života. Vtedy vznikli i veľké diela umelecké. Tradíciou ich preberajú generácie, pritom tradícia nemá prioritu odovzdávať len znalosti, ale predovšetkým ide o odovzdanie určitého druhu ľudských rysov. Ak budúce generácie nebudú schopné vidieť a prevziať tieto rysy, celá kultúra dejín uviazne, ako čosi zastaralé, i keď znalosti sa budú odovzdávať aj rozvíjať. – Láska, láska zrelá, je však jedinou rozumnou a uspokojivou odpoveďou na problém ľudskej existencie a keďže je jej dnes nedostatok, bolo by treba kritizovať spoločensko-hospodárske podmienky , ktoré na tom nesú vinu.

Tretí činiteľ je trpezlivosť, avšak celá priemyslová sústava podporuje opak: rýchlosť, na všetko, na výrobu, na autá. V mnohých prípadoch ľudské hodnoty sa určujú ekonomickými hodnotami. Uvažuje sa, že čo je dobré pre stroj, musí byť dobré i pre človeka. Moderný človek si myslí, že stráca čas, keď nerobí veci rýchle.

Objektivita. Umeniu milovať prekáža dnes i narcistická orientácia. Taký človek prežíva len to, čo je v ňom samom a javy vonkajšieho sveta prežíva len z hľadiska ich užitočnosti alebo nebezpečia pre človeka. Koľko rodičov prežíva reakcie dieťaťa len z toho hľadiska, či je poslušné, či im poskytuje potešenie. Koľko našich špatných činov dokážeme ospravedlniť našimi ušľachtilými cieľmi, ktorým slúžia. Všetky formy psychóz vykazujú neschopnosť k objektivite. Pre duševne chorého jediná realita, ktorá existuje, je jeho vnútorná realita, realita jeho obáv a prianí. Duševne chorý či sničkár je úplne neschopný objektívneho pohľadu na svet. Nedostatok objektivity môže byť v manželstve, vo vzťahu k iným národom. Opakom narcistickej orientácie je objektivita – schopnosť vidieť ľudí a veci tak, aké sú. Byť objektívny, používať svojho rozumu je možné len vtedy, keď človek dozreje k pokore. Pokora a objektivita sú nerozlučné, tak ako láska. Kto získal schopnosť k objektivite a rozumu, ten prešiel pol cesty k umeniu milovať, ale musí ju prejaviť ku každému človekovi, s kým príde do styku. Prax lásky vyžaduje prax viery. Čo je viera? Čo je racionálna viera? Čo je iracionálna viera? „Ja“ je jadro našej osobnosti. Láska je aj akt viery. Je to aktivita, vnútorná aktivita.

Táto odborná analýza na rozpad spoločnosti na západe od Ericha Fromma bola napísaná pred 50-rokmi. Jeho kniha sa stala jednou z najvýznamnejších v dnešnom 20. storočí, v Čechách je znovu vydaná. Dalo by sa z nej veľa poučiť, ale hoci pred 50 rokmi varoval pred negatívami kapitalistického spôsobu trhového hospodárstva, nerešpektovalo sa to a nerešpektuje sa to ani dnes.

Z kresťanskej knižnice Púchov, 2006. Knihu vydal Český klub Praha, 2006.

« Späť na úvod

Dnes je 17.1.2018

© 2010 v rámci projektu Fara.Sk