Farnosť
Púchov

oltár

Životodárne umieranie

Pri dnešnej „kultúre smrti“, ktorá smrť neprijíma, 750. výročie smrti sv. Kláry nás môže naučiť, že umieranie je jedna z najdôležitejších etáp života. Ako pristupovala k Bohu, k sebe samej, k svojej duši. Je svedkom, ako má kresťan žiť a ako umierať. Svojim sestrám v reholi umožnila zúčastniť sa na najdôležitejšej udalosti svojho života. Dôveruje Bohu po celý život a aj v hodine umierania.

Podľa žalmu 116 sa uisťuje: „Pred tvárou Pána budem kráčať v krajine žijúcich.“ Do krajiny žijúcich vstupuje svojou dušou i srdcom. Krajina žijúcich sa prejavuje pokojom srdca. Získava živé spoločenstvo s Bohom.

Dnešní ľudia, keďže nechcú zomrieť, no netúžia ani po večnom živote, vkladajú všetku svoju energiu do zachovania a predlženia svojho pozemského života. No potom prežívajú smútok, neprijímajú totiž možnosť, že by mohli žiť večne. Dôsledkom toho všetkého je prehnaná starostlivosť o zdravie, robia sa rôzne preventívne vyšetrenia, posilovanie tela, cvičenia, racionálne stravovanie. Časopisy a média sa stále viac s tým zaoberajú, gratulujú. A kde ostalo duchovné zdravie? Túžba po Bohu, po večnom živote?

„Kto chce dobre umrieť, musí vedieť žiť.“ Pozitívny postoj k životu, aký zaujala Klára v ústrety vlastnej smrti, ukazuje, že nechcela dôjsť k „niečomu“. Chcela sa dostať k „sebe“, pretože žila v spojení s Božou láskou. Prijíma život, ďakuje. Vďačný človek vie, že život dostal ako dar od Boha a že mu ho musí vrátiť. Božia láska bola živým impulzom v Klárinom srdci, ktorý jej pomohol obstáť v chvíli smrti. Vďaka zotrvaniu v tejto láske bol jej život s Bohom vnútorne životodárny a v láske získala takú silu, že smrť prišla, ale ju neporazila, ale skôr voviedla k samotnému prebývaniu s Bohom v láske. – Napokon každý musí sám získať túto skúsenosť. Každý umiera sám a tiež každý sám nájde svoj život u Boha. Klára prežívala, čo Dostojevskij píše: „Ešte stále sa radujem, keď deň čo deň vychádza slnko, no dokážem milovať aj jeho západ...Môj život sa chýli ku koncu,...dotýka sa nového, nekonečného...už ho zakúšam...moje srdce sa chveje radosťou.“ (13).

„Hovorím k svojej duši“. Ako možno dnešnej kultúre smrti pomôcť? Klára hovorí k svojej duši. Vedie s ňou monológ, dáva jej nádej a uistenie. Klárina dôvera v to, že ju stvorila Božia ruka, je posolstvom pre nás. Je ale i pre tých, ktorí majú s tým problémy, čo im uberá nádej a oporu.

Keď sa Klára rozpráva so svojou dušou, celý jej život sa úplne sústredí na Božiu prítomnosť. Každý človek má možnosť, aby sa vo chvíli smrti, ale ešte aj predtým, slobodne a osobne rozhodol pre Boha. V tom okamihu veľmi zreteľne stretáva Boha, necháva sa vtiahnuť do tajomstva Božej lásky v Trojici a tu sa rozhoduje o budúcnosť človeka, o večnosť. Keď sme skleslí, keď sa nám zatemní rozum, keď je duša slabá. Dostaneme od Boha milosť posledného rozhodnutia, len musíme bdieť (22).

Klára sa v okamihu smrti necháva s dôverou a istotou voviesť do trojičnej Božej lásky a Boh ju sprevádza. Minulosť, prítomnosť a budúcnosť ľudského života sa pôsobením trojjediného Boha spájajú. K slovu sa dostáva večnosť. V nej sa všetky tri rozmery človeka, jeho dejiny, momentálne prežívanie života a všetky budúce rozhodnutia sa stretajú, zjednocujú a v Bohu stávajú aktom sebadarovania v láske. A Klára zvolala: „Buď zvelebený Pane, ktorý si ma stvoril."

Vo chvíli umierania sa samota a zrieknutie sa života stávajú priestorom pre slobodu, v ktorej môžeme prijať to najdôležitejšie, Božiu slávu v Ježišovi Kristovi. Šťastný je ten, komu sa v okamihu smrti „otvoria oči“ ako emauzkým učeníkom: „Či nám nehorelo srdce?“ Klára povzbudzuje Anežku, aby sa pri pohľade na ukrižovaného Krista nechala „rozpáliť“. Kto chce stretnúť vzkrieseného Krista, Kráľa slávy, musí „horieť“(30).

Túžba po mučeníckej smrti. Dnes aj duchovný život je mučeníctvom, a to v dvojakom zmysle: ako svedectvo Božej prítomnosti a ako prijatie negatívnej smrteľnosti. Klára vstupuje do víťazstva lásky, pretože v jej vnútri prevláda láska nad chorobou, utrpením i smrťou. V tom spočíva jej mučeníctvo. Klára sa učí trpieť z lásky k Bohu v Ježišovi Kristovi a k jeho utrpeniu za nás. Ale mnohí ľudia, čo nemuseli čeliť žiadnym ťažkostiam, napr. rozmaznaní ľudia, ktorí holdujú zábave a pôžitkom, presýtení blahobytom, už nedokážu vzdorovať trendu tejto spoločnosti...(38).

Klára si krátko pred smrťou vykonala dobrú a krásnu spoveď – recollectio, vhĺbenie sa do seba s cieľom prísť úplne do Pánovej prítomnosti a s túžbou po budúcom živote s Pánom(44).

Nebo začína v ľudských skutkoch, ktoré pramenia vo vnútri človeka a vychádzajú z lásky. Požehnávaním sa človek neustále prekračuje, chce vždy konať dobro. Žehnaním otvára vo svojom vnútri priestor pre lásku, ktorá prekračuje hranice smrti. Klára žehná znakom kríža. Z požehnania vyplýva, že so životom máme zaobchádzať rozvážne. Klára môže povedať, že v ukrižovanom Kristovi zvíťazila Božia láska. Klára si je istá, že získa večný život s Bohom, veď už teraz zakusuje spoločenstvo lásky s Kristom a to nekončí smrťou. Kristus žije, jej milovaný Kristus. Hoci sa Klára približuje k smrti a musí zakúsiť jej moc, v okamihu umierania ju predbieha(49).

Klára ponúka Anežke Pražskej tri spôsoby, ako žiť pred Božou tvárou v prítomnosti Krista:
1) zriekni sa veci sveta. 2) zvoľ si nebeské dobrá. 3) získaj Kristovu slávu. Len prostredníctvom skutkov sa viera rozvíja naplno. Nimi vstupujeme do skutočnosti a diania viery. Smrť je tým konečným momentom zriekania sa a dávania. Každý človek hľadá večný život. Túžba po večnom živote mu pomáha, aby sa dokázal prijať a aby upevnil svoju identitu.

Cesta k nájdeniu seba samého a posilneniu vlastnej identity spočíva v zanechávaní. Len vďaka nemu si môžeme zvoliť večný život. Ak niekto naozaj žije zriekanie i voľbu, má dobré duševné zdravie a je silný. Každý deň sa musíme niečoho zriekať, aby sme mohli prahnúť po novom či obnovenom Božom živote(52).

Nikde nenájdeme, že by Klára na smrť zabúdala, alebo že by proti nej bojovala. Naopak, smrťou získava to, čo jej patrí. Reálne hľadí na svoj koniec, ako aj na celý svoj život. Vo chvíli, keď hľadí na svoj koniec, v jej živote sa sprítomňuje Boh. To je tajomstvo ľudského života. Ako máme žiť ďalej? Odpoveď znie: musíme si vo svojom živote zachovať Božiu prítomnosť, musíme ju cítiť, chápať viac Božiu skrytú prítomnosť. Ježiš Kristus žil neustále v Božej prítomnosti a centrum jeho života bol v Bohu, v nebi. Klára žila s Kristom v hlbokom citovom zväzku, vstúpila spolu s ním k Bohu.

Niektorí ľudia sú veľmi zameraní na zriekanie sa, ale nevidia jeho hlbší zmysel, a preto trpia. Žijú v spleti bežných dní, starosťami o prežitie a snažia sa meniť všednosť dňa. Iní sa domnievajú, že život musí mať hlbší zmysel, ale nedokážu ho nájsť, často rezignujú a nedokážu sa ničoho vzdať(53).

Najvlastnejším postojom človeka je vedieť prijať. To najdôležitejšie vo svojom živote musí prijať. Klára to vedela, že najpodstatnejšie veci vo svojom živote musíme prijať, potom vedieť sa zriekať iných vecí a správne si voliť.

Spolu s Klárou hľaďme na Kristovu lásku, ktorá sa zjavila na kríži. Potom sa naozaj budeme spolu s ním zriekať a voliť si, aby sme mohli byť účastní aj na jeho vzkriesení.

S Pavlom budeme môcť povedať: Už nežijem ja, ale vo mne žije Kristus.(54).

Z Kresťanskej knižnice Púchov. H. Schneider OFM: Životné umieranie – sv. Kláry. Serafín,2003.

« Späť na úvod

Dnes je 17.1.2018

© 2010 v rámci projektu Fara.Sk