Farnosť
Púchov

oltár

Žobrák z Granady

Životopis sv. Jána z Boha 1495-1550. Je to pútavé čítanie akoby išlo o dobrodružný román. Ako dieťa vyrastal na dedine v Portugalsku. Rodičia mali malý obchodík s ovocím na Zelenej ulici. Chlapca fascinujú príbehy uja Alfonza z cestovania so slávnym moreplavcom Vascom de Gama. Pouličný brusič nožov sa plavil po Indii s Vascom a mu pútavo rozprával, aká je to bohatá krajina a domy sú zo zlata a odtiaľ si viezol loďou sud plný zlata, ale mu spadol do mora. Chlapec sníval o tomto, ako by i on si doviezol z takej cesty sud zlata, aby za to mohol pre mamu kupovať portské víno, ktoré ju vylieči od kašľu. Raz u nich prenocoval mladý tulák, Antonín Melro sa menoval, že vraj ide do Španielska na teologickú prednášku a aj on hovoril chlapcovi, že je to bohatá krajina, kde peniaze ležia na ceste , len ich treba zbierať. A chlapec týmto omámený ušiel s ním z domu. Ale tulák Melro ho zanechal po niekoľkých dňoch v nejakej španielskej dedine pri studni, kde ho našli opusteného tamojší dedinčania a sa ho ujali, ale on nevedel ani ich reč, ani odkiaľ je, ani ako sa tá jeho dedina volá a o svojom mene vedel povedať len to, že sa volá Janko. Prijala ho jedna mladá kresťanská rodina za syna, otec sa volal Francisko. Mali malú dcérku Beatriz a na hospodárstve pásol dobytok a túžil po domove. Mal už 15 rokov. Neďaleko bol hrad, zámok grófa. a tu Ján sa zoznámil so synom hradného správcu Alfonza, skamarátili sa, Janko tu nejaký čas pracoval na hospodárstve, u koní. Alfonzo ho naučil čítať, písať, narábať so zbraňou, s kordom šermovať.

*Boj. Hradný správca verbuje proti Francúzom, ktorí tu vtrhli. Aj Janko sa dá naverbovať pod menom Juan Ciudad. „Za Španielsko!“ Ján udatne bojoval pri hodvábnej vlajke. Hrôza, vraždenie, nárek ranených, výkriky zomierajúcich. Výčitky – Ján z Boha, ty si to urobil a aj ja mám doma mamu, čaká na mňa...Tackavo sa potácal po krvavom poli, ale kamaráti jasali: „Bojoval si ako hrdina“. 65.
*Po namáhavom putovaní sa vrátil domov, k Franciskovi ako pastier. Francisko myslel, že sa stane manželom jeho dcéry Beatriz, ale Ján mu odpovedal: Nechcem sklamať tvoju dobrotu, ale v ťažkých dňoch môjho života Boh mi dal vedieť, že ma povoláva k inému stavu, ako je manželstvo. Chcem plniť jeho vôľu, ktorý mi na šibenici druhý ráz daroval život. Neviem, kam ma vedie, ale ráz ma povolá...“83.
*Roky plynuli, akoby mu Boh nepridelil inú úlohu len strážiť stáda. Oropésky farár Don Moro ho počúval a hovorí: Buď ešte trpezlivý syn môj. Mysli na to, ako dlho strážil Mojžiš ovce Jetra. V Taliansku vypukla zurivá vojna. Oddiely divokých žoldnierov dobyli Rím v r. 1527, vypuklo drancovanie. Sultán Soliman II. vtrhol do Maďarska, pochodoval na Viedeň. V kresťanských krajinách sa ľud modlil k Bohu o záchranu. Bubnami zvolávali bojaschopný ľud do zbrane. Ján z Boha znova opustil stádo, rozlúčil sa s rodinou Franceska a Beatriz mu so slzami zväzovala batoh. „Spôsobil som ti veľa utrpenia“ vyšlo z Jána, „ale ver mi, nemôžem inak. Všetci musíme ísť po ceste, ktorú nám určila Božia dobrota a múdrosť“. Beatriz odpovedala: „Nerob si starosti, braček. Prajem ti Božiu ochranu a šťastný návrat domov. No v Oropese ma už nenájdeš“. Čo zamýšľaš, sestrička?“ opýtal sa prekvapene. „Rozhodla som sa, že vstúpim do kláštora“ odpovedala a oči sa jej rozžiarili. „Choď v pokoji, moje modlitby ťa budú vždy sprevádzať“. „Nech aj tebe Pán daruje pokoj do srdca“ povedal Ján rozochvetým srdcom.
Opäť zahučali rohy a zarachotili bubny. Ján často pochodoval vedľa žoldniera, ktorý bojoval v každom kúte zeme a pri táborovom ohni sa chvastal rôznymi činmi. Volal sa Antonio Melro a Jánovi sa zdalo, že to meno už počul.
Turecký sultán s obrovskou armádou, tristotisíc mohamedánov, sa rozložilo pred Viedňou v r. 1529 (Pozor. Z histórie vieme, že ten boj bol v r.1683. Áno, ale to bola už 2. invázia ). Zdalo sa, že osud obrancov mesta je spečatený. Členovia križiackeho vojska boli rozhodnutí radšej zomrieť, len aby Viedeň nepadla do rúk Turkom... Odohrala sa hrôzostrašná bitka, na múroch a valoch mesta bojoval muž proti mužovi. Ján hrdinsky bojoval, zdalo sa, že je neporaziteľný. Pri ňom padol udatný kapitán Ferrusa a aj Antonio Melro zasiahnutý šípom. Turci sa rútili cez mŕtvoly. Zrazu po zatrúbení vyliali na Turkov vriacu vodu a smolu. Tisícnásobný výkrik prehlušil bojový rev. Turci stratili všetku odvahu a ohlásili ústup, odtiahli.
Melro umieral pri Jánovi, ktorý mu ešte podal vodu a z posledných síl mu vyjavil meno jeho rodnej dediny v Portugalsku. Ján hľadel na neho. Tak toto je ten muž, ktorý ho obral o detstvo. Nikdy nepomyslel, že toho zlosyna ešte stretne. Pri modlitbe Otčenáša mu A. Melro povie: „Odpúšťaš mi , Ján?“ „Odpúšťam ti, Antonio Melro“, ticho povedal Ján a podal mu ruku. „Amen“, zastonal a vydýchol naposledy.93.
*Z Jána sa stal lietajúci kníhkupec z Gibraltáru, kde sa preplavil loďou za posledné peniaze, keď predtým zachraňoval svojho priateľa Gonzálesa Diaza, ktorý tvrdo pracoval na stavbe pevnosti a zrútil sa pod vozík kameňa. González chcel ujsť k Maurom, poprieť svoju vieru na islam hovoriac, že u Maurov nájde viac milosrdenstva. Ján mu v tom zabraňoval, hľadal ako mu pomôcť, napokon González v noci ušiel. Ján mal z toho výčitky, zdôveril sa kňazovi v spovedi, že ho pôjde vyhľadať, ale ten mu to zakázal ako nezmyselné počínanie, ktoré by mohlo ohroziť i jeho spásu. Nebola to tvoja vina, bola to Božia vôľa.
Prišiel za ním chlapec kúpiť knižku plnú dobrodružstiev. A Ján mu namiesto toho ponúkol knihu „Nasledovanie Krista“, ale chlapec trval na svojom. „Takže dobrodružstvo hľadáš, syn môj. Také knihy som nielen čítal, ale dobrodružstvo som aj zažil a neurobilo ma to šťastným.“ „Vy?“ vyzvedal sa chlapec, „to mi musíte porozprávať“ a usadil sa na pult. Ján mu rozprával o vojne a križiackej výprave, o boji vo Viedni, o býčích zápasoch, o stavbe pevnosti pod africkým slnkom... „Veľa ste prežili, seňor“, povedal chlapec. „Farmy a kozy prenechám iným, ale proti Turkom chcem tiež bojovať, biť sa s pirátmi, s červeným Chairedinom a páliť mu chodidlá, pokiaľ neprizná, kde ukryl poklady. To by bol život.“ – „Ver mi, chlapče, to by nenaplnilo tvoje srdce. Jestvuje len jedna veľká radosť.“ – „Aká?“ – „Slúžiť Bohu a jeho milovať a to sa naučíš z knihy Nasledovanie Krista. Pozri, darujem ti ju, len mi sľúb, že si každý deň kúsok prečítaš. Chlapec váhal, ale súhlasil. „A čoskoro príď znova, porozprávať, a ako sa vlastne voláš?“ „Alfonzo“. – „Alfonzo, tak sa volal môj najlepší priateľ, ktorého som stratil v boji pri obrane Viedne“, povedal Ján zamyslene. Alfonzo sa stal Janovým najlepším priateľom v Gibraltári a pravidelne chodil k nemu do obchodu, i keď ešte Alfonzo stále myslel na dobrodružstvá Silvesa de Salva. Tu sa Ján presvedčil, aký veľký vplyv má dobrá kniha na ľudské srdce. Alfonzo čoraz viac otváral svoje srdce Božej láske a v jeho duši sa rozvíjalo všetko šľachetné. 123.
*Ján rozšíril obchod s knihami. Mal už 42 rokov. Napadlo ho, či by sa nemal poobzerať po nejakej životnej partnerke a založiť si rodinu. No na druhej strane sa v ňom ozýval hlas: Svoje povolanie si ešte nenašiel. Boh od teba očakáva niečo iné a ukáže ti to vo vhodnom čase. 131.
*Španielski kresťania pociťovali čoraz väčšiu nenávisť voči Maurom, voči činom mohamedánskych pirátov, predavačov otrokov. Tu do Granady prišiel veľký apoštol Andalúzie, Ján z Avily a zo všetkých kazateľníc v Granade bolo počuť jeho burácajúci hlas na vtedajšie rozbúrené pomery. Kritizoval u kresťanov ich chamtivosť, krutosť, nemilosrdnosť. „Kde je milosrdenstvo?“ opäť sa pýtal kazateľ. Tieto slová zasahovali trpiaceho Jána: Čo si to navrávaš Ján. Ty sa opovažuješ vyvoliť za Boží nástroj, ty, skrachovaný žoldnier, ktorého nepochopiteľné Božie milosrdenstvo oslobodilo od šibeničnej slučky? Ty neužitočný pastier kráv, biedny obchodník od Elvírinej brány? Ty, ktorý si videl, ako sa zúfalý zajatý priateľ, čo utiekol pred surovosťou kresťanov do rúk Maurov a nijako si mu v tom nezabránil? Už v rannom detstve si zlomil srdce svojej matke. Že si vyvolený? Ty úbohý darebák, tulák, najväčší vagabund?!
Kazateľ Ján z Avily ho prijal na fare sv. Sebastiána a vyznal mu všetky trápenia duše a spýtal sa: „Čo mám robiť?“ Ján z Avily mu položil ruky na hlavu a pevným hlasom povedal: „Konaj dielo, ku ktorému ťa povoláva Boh. Konaj skutky milosrdenstva a v chudobných a chorých slúž Bohu. Svoje viny ukry v Božom zľutovaní. Nedaj sa v budúcnosti oklamať diablovou zákernosťou, ktorá veľmi mučí tvoje svedomie a ochromuje ti ruky. Choď v pokoji a zostávaj s Bohom“.
Ale ohromujúca kázeň Jána z Avily zviedla dav kresťanov k falošnej horlivosti. Bili Židov, Maurov, vraždili a šliapali po nich, Ján z Boha bol z toho zhrozený, upadol do tupej zádumčivosti a vreštiaca zberba i jeho napadla a označila za blázna a v nemocnici ho dal riaditeľ zbičovať a tak sa prebral. Útechou mu tu bola služba chorým a núdznym. Hlboko ho zasiahol pohľad na mŕtvu cisárovnú Izabelu, ktorú viezli do kaplnky v katedrále, akoby počul: „Pozri, Ján z Boha, to je koniec všetkých vecí, pominie krása, prepych aj náklonnosť. Aj tvoj život. Koľko rokov ti ešte zostáva? Chceš mať prázdne ruky, keď ťa povolá večný sudca? Ako obstojíš?“147.
*Keď zašlo slnko, ulice Granady patrili deťom biedy, žobrákom, neduživcom, mrzákom s barlami, tulákom bez strechy nad hlavou, hľadali úkryt po oblúkmi brán, v kostoloch a kláštoroch a čakali na ráno. Bola tu aj mama s dieťaťom: „Spí, synku, nepočúvaj!“ – (hlúpe reči a nadávky ostatných tu prítomných). „Ale ešte si sa so mnou nepomodlila.“ – „Nejestvuje nijaký Otčenáš, ktorý si na nebesiach, pretože inak by nenechal svoje deti v tomto pekle“ zúril muž s jazvami. Po polnoci sa tu zastavil strážnik a posvietil si na nich a hovorí: Tu sa zahniezdila pekná zberba a pobral sa ďalej. Ján z Boha je medzi nimi, pracuje pre nich a pomáha im ako sa dá, obväzuje rany, zbiera a predáva drevo, aby mal peniaze na jedlo a potreby týchto úbožiakov a sníva o založení nemocnice pre nich. Raz išiel popri obecnom dome a na jeho dverách lístok „Dom na prenájom pre chudobných“. Vstúpil dnu, dojednal nájomnú cenu a informoval o tom urodzenú pani Eleonóru, s ktorou sa spoznal v kráľovskej kaplnke. „Tu sa nedá nespoznať Božia vôľa“ povedala a poskytla Jánovi veľkú sumu na prenájom a zariadenie, umiestnil 26 postelí a nad každú zavesil kríž. Potom tých úbožiakov priviedol do tohto domu, slávnostne otvoril dvere a hovorí: „Nasťahujte sa do tohto domu, je to vaša nemocnica, váš domov.“ Premáhali dojatie, ktoré ich ovládlo. Spolu sa navečerali. „Je to zázrak!“ zajachtal invalid. „Je to Božia milosť“ povedal Ján, „pamätám, keď som prišiel prvú noc k vám, pomkli ste sa a urobili mi miesto a zdráhali ste sa pomodliť Otče náš. Dnes pred spaním sa znovu pomodlíme túto svätú modlitbu, kto chce, môže sa pridať. Pridávali sa, najprv váhavo, potom pevným hlasom „Otče náš...“172.
*O chod domu bolo treba sa neustále starať, pracoval, žobral, potykal sa s dôsledkami inkvizície, kresťanov a Maurov, riešil spory a často ho označili za blázna, privádzal ďalších bezdomovcov, pre ktorých získal ďalší objekt, v tejto práci sa zodral a ani ako už chorý si nedoprial oddych, ale keď mu oddych nariadil arcibiskup, tak toho vôľu poslúchol. V jeho diele pokračovali ďalší dvaja zanietenci a sa rozšírilo i za hranice Španielska.
Ako zomrel? O polnoci si kľakol pre veľký kríž a šepkal: „Teraz po celom blúdení môjho života, smiem ísť domov. Ježiš, do tvojich rúk porúčam svojho ducha“. Ráno ho tu našli mŕtveho.

Vilhem Huenermann: Žobrák z Granady. Životný príbeh sv. Jána z Boha. LÚČ, 2011.

« Späť na úvod

Dnes je 24.6.2018

© 2010 v rámci projektu Fara.Sk